Ako teda ďalej?

Podarilo sa zvrátiť katastrofu. Či už implementovaním grandfatheringu do smernice, alebo zhodením prvého návrhu pracovníčky prezídia PZ, ktorá dokonca nad rámec smernice navrhovala plošné zákazy a de facto vytvárala priestor na arbitrárnu konfiškáciu. Vyplakávať nad tlmičmi je ukážkou nepochopenia situácie. Táto novela nie je žiadne víťazstvo. Je to z núdze cnosť, vylievanie vody z deravej lode. Zatiaľ sme sa nepotopili, ale dierou stále prúdi voda. Strelecká komunita vo „vzdorovitých“ členských štátoch je tak malá, že i keby sa jej podarilo plošne spojiť, zásadne beh vecí v EÚ neovplyvní. Skôr sa ukazuje že aj v rámci jednotlivých štátov majú niektorí tendencie skôr rozbíjať a ťahať sa za tričko než spolupracovať. Olovo je príkladom, ako Komisia a jej orgány zavádzajú v záujme presadenia svojej vôle.  Väčšina strelcov v západných štátoch je buď ticho, alebo dokonca súhlasia s agendou uberania ich práv. Áno a tým rozhodujú aj za nás a o nás. Taká ČR so SR dohromady s tým z dlhodobého pohľadu veľa nenarobia, môžeme len ďalej viesť zdržiavaciu taktiku. Súčasné naladenie veľkých členských krajín ktoré rozhodujú, Komisie i väčšiny orgánov EÚ je mocensky neotrasiteľné. To neplatí len pri zbraniach. Ale i v energetike, automobilizme, pozitívnej diskriminácii vybraných menšín a.i.

Nedokážem objektívne posúdiť bilanciu nášho členstva v EÚ, nakoľko možné alternatívy sú len v úrovni filozofických úvah, podobne ako odhady nákladov na stratené príležitosti a.i. Ten vlak je veľmi dlhý, rýchly a ťažký na to, aby ktokoľvek vedel odkiaľ presne a kam ide. Môj osobný pocit je, že si postupne prejedáme slobodu. Našim deťom zanecháme spoločnosť zviazanú nezmyselnými pravidlami, ktoré ich ako také pripravia aj o ten relatívny hmotný blahobyt. Je to dosť frustrujúce.

Rovnako by som bol opatrný na tých, ktorí majú neustále silné reči o tom ako budú bojovať do posledného muža a vlak sú ochotní zastaviť aj vlastným telom (alebo skôr telami iných). Takí zväčša po bilančnom zhodnotení čo môžu získať a o čo prísť uhnú ako prví. Krikľúni sa radi skrývajú za iných.  Otázka nestojí či zbrane „áno alebo nie“, ale „za čo“. Možnosti cestovania a napojenia na europeňazovody náš štát vymieňa za nemožnosť rozhodovania o sebe samých v časti dôležitých práv. V tomto už zmenu nepôjde „ošvejkovať“ či „obačovať“. Tá bude musieť byť následkom (ako vždy v minulosti) zásadnej historickej zmeny a ochoty obetovať istoty. Jedného dňa sa totiž dostaneme na hranicu legality. Nie preto že by sme sa menili my strelci či naše zbrane, ale pretože že nás „moc dotlačí“. Isteže, bojovať sa bude ďalej, ale nie v kanceláriách, na papieri a na FB. V tom momente už bude osobná bilancia každého občana úplne v iných absolútnych hodnotách ako len to, či bude mať doma kvér alebo nie. To už je ale mimo občianskych združení a iniciatív v pár ufrflaných členských krajinách.

NIE, NEVZDÁVAME SA. BUDEME ĎALEJ HĽADAŤ CESTY A SPOSOBY AKO SI UDRŽAŤ PRÁVA, i keď legálny priestor sa neustále zužuje. Jediným riešením do budúcnosti je, aby väčšina občanov striktne vyžadovala dodržiavanie toho, čo je napísané v prvej hlave, prvého oddielu, prvého článku a prvého odstavca našej Ústavy: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Aby už „o nás bez nás“ nenastalo. Pretože doba, keď si niekto iný myslí, že vie lepšie čo je pre nás dobré ako my sami, sa vrátila.

Ing. Ľudovít Miklánek
predseda predstavenstva LT