„…toho z Konopiště, toho tlustýho, nábožnýho“. Bruselu sa podarilo dosiahnuť to, čo nenapadlo ani CaK úradníkov Franca Jozefa I. Evidenciu a povoľovanie čiernoprachých predoviek na našom území nezaviedol ani on v 19. storočí…
Dnes Vláda SR schválila novelu zákona o strelných zbraniach, na rade je parlament. Dajú sa očakávať zmeny, ale zásadne odlišná pravdepodobne nebude. Časť ľudí tvrdí že je vcelku OK, časť že teda žiadna sláva a sú takí, ktorí si myslia že ide o výtvor iluminátov. Skúsim načrtnúť čo si myslia tí, ktorí okolo veci behajú už šiesty rok. Celé to začalo návrhom smernice v Bruseli koncom roku 2015 o plošnom zákaze celých skupín zbraní z dôvodu, ktorý sa ukazuje ako zástupný. Vraj „bojom proti terorizmu“.
Východiská vzniku novely
SR je súčasťou EÚ. Viažu nás medzinárodné zmluvy, ktorých plnenie občanmi zvolení politici dobrovoľne zakotvili v našej ústave. Ich plnenie sa vyžaduje. Formou vysokých pokút, sankcií, konaní voči našej Republike, smerujúcich k vymáhaniu našich záväzkov. Ako pri všetkom v živote platí, že z tejto skutočnosti plynú výhody i nevýhody. Tak ako sa vymáha umožnenie slobodného pohybu obyvateľov, podpora rozvoja infraštruktúry, projektov trvalej udržateľnosti, možností práce a práv vo všetkých členských krajinách, vymáhajú sa aj veci ktoré sú naopak pre časť obyvateľstva nepríjemné. Nikde a nikdy to nefunguje tak, že si môžete vybrať len to dobré.
Medzi občanmi a strelcami SR panuje predstava, že EÚ je spolkom rytierov guľatého stola a my asi málo namietame keď nás nepočúvajú. Po prijatí Lisabonskej zmluvy v roku 2007 resp. 2009 kedy nadobudla účinnosť, skončila možnosť presadzovať záujmy členskej krajiny využívaním práva veta. Nastala doba práva silnejšieho, čo v prípade demokracie znamená vládu väčšiny, teda najväčších členských štátov.
EÚ je účelový mocensko – ekonomický blok. Je to klasická centralisticky riadená „ríša“ aké tu boli sú a budú. Takéto ríše sa neriadia vľúdnym príhovorom a milým slovom. To by sa rozložili zvnútra. Tak je to všade, kde je treba riadiť veľké celky. Napr. USA, Rusko, Čína. Platí to už od starovekého Grécka a Rímskej ríše, na ktorých filozofii stojí naša civilizácia.
Náš štát nebol prijatý do EÚ preto, aby sa podieľal na riadení vecí v Nemecku či Francúzsku. Obrovské investície do infraštruktúry sem neboli posielané preto, aby sme mohli v nedeľu k starej mame po lepšej ceste. Boli sme prijatí ako potenciálny trh a zdroj pracovnej sily. Myslím že romantizujúce predstavy o „európskej myšlienke“ sú pekné PR, ale realita ukazuje jasný pragmatizmus. Bez neho by EÚ neexistovala. Veľké štáty EÚ si teda touto smernicou o zbraniach postavili podmienky, ktoré vyhovujú riešeniu ICH problémov. Majú vzhľadom na historické súvislosti (migrácia viazaná na bývalé kolónie a náboženský fundamentalizmus) inú štruktúru obyvateľstva. U nich by skutočne možnosť, aby niektoré druhy zbraní boli občanom dostupné, mohla vyvolávať vysoké riziká ich zneužitia.
A tak bol všetkým krajinám v zmysle centrálneho riadenia, bez ohľadu na ich zásadné odlišnosti, nanútený jeden štandard. Ktorého splnenie sa vymáha. Ak by aj SR prijala novelu zákona, ktorá by ho v plnej miere neaplikovala, spustili by sa procesy, ktorými nás k tomu EÚ donútili. Zákon by bolo nutné novelizovať dovtedy, kým by EÚ neuznala, že je v súlade so smernicou. Samozrejme so všetkým sankciami ako napríklad pokutou, ktorá už dnes rastie každým dňom.
Počuť pravidelne krik ako treba z EÚ okamžite vystúpiť. Pre jednoduchého všetko jednoduché. Je to ako vyskakovať z plávajúceho Titanicu do ľadovej vody. Neviete aká je teplota, nie sú spustené záchranné člny, nemáte ani natiahnutú vestu, nikto sa na to dopredu nepripravoval. Treba si uvedomiť, že riešenie súčasného stavu smerovania SR nie je triviálna úloha. Neexistujú relevantné hodnotenia variácii riešení, záložné plány. EÚ tiež len tak nikoho nenechá odísť, bez toho aby z neho nespravila exemplárny prípad. Je to o moci, nie charite. Ale to nebráni niektorým kričať „skoč“.
Východisko pre novelu zákona je jasné. Vymáhaná cudzia vôľa, nerešpektovanie špecifík, bezpečnostných rizík, dokonca ani Lisabonskej zmluvy, ktorá hovorí že EÚ nemá právo zasahovať do vnútornej bezpečnosti členských štátov. Treba si pripustiť, že súčasný stav je pre civilné strelectvo neveselý. Bude horší. Reálne sa žiadne riešenia na zmenu tohto trendu v najbližšom desaťročí nerysujú. Navrhované riešenia typu „skoč“ sú skôr prejavom Dunning-Kruger efektu. Niektorí jedinci si nevedia uvedomiť, že oblasť civilného strelectva je z pohľadu kvality života pre prevažnú väčšinu občanov marginálnou záležitosťou. Majú zásadnejšie kritéria, ako napríklad výšku mesačného príjmu, dostupnosť kvalitnej zdravotnej starostlivosti, vzdelania, bývania a pod. Za eurá a možnosti ktoré nám cezhranične prichádzajú, platíme istým druhom slobôd. NIČ NIE JE ZADARMO. I KEBY TO BOLO BEZPLATNÉ. V živote všetko niečo stojí. A peniaze bývajú najdrahšie.
…pokračovanie na ďalšej strane
