DISCLAIMER: táto úvaha je subjektívny názor autora, nereprezentuje oficiálny názor LT

 

Každý človek, ktorý vlastní na Slovensku legálne držanú strelnú zbraň sa stretol s pojmom „bezpečná manipulácia so zbraňou“ a svoje vedomosti o tejto problematike musel prezentovať pri skúške na zbrojný preukaz. Bezpečná manipulácia sa pri samonabíjacej pištoli na skúškach vyžaduje najčastejšie v tomto poradí:

 

 

 

 

 

0) Namieriť pištoľ bezpečným smerom a prst je celý čas mimo spúšte

1) Vybrať zásobník zo zásobníkovej šachty

2) Vybrať prípadný náboj z komory

3) Vizuálna kontrola komory

4) Rana istoty do bezpečného smeru

 

 

Väčšina ľudí ale časom zistí, že informácie v knihe „Skúška odbornej spôsobilosti žiadateľa o vydanie zbrojného preukazu“ nie sú tie jediné, ktoré bude vo svojom nadchádzajúcom streleckom živote potrebovať a začne hľadať ďalšie zdroje informácií. Ja som sa napríklad štúdiom rôznych zdrojov dospel k záveru, že posledný menovaný bod – rana istoty, je kontraproduktívny a robiť ho nebudem, pokiaľ to nebude niekým alebo niečim vynútené.

 

 

Hneď v úvode treba povedať, že zákon o zbraniach a strelive nedefinuje žiadny konkrétny spôsob vybíjania zbrane ako sa niekedy dočítate na diskusných fórach. Kniha „Skúška odbornej spôsobilosti žiadateľa o vydanie zbrojného preukazu“ v tomto prípade píše iba odporúčaný postup. A ja odporúčam ho takto povedať aj na skúškach. Nemá zmysel sa s príslušníkom hádať a znepriateliť si skúšobnú komisiu, ťažko ho presvedčíte o svojej pravde, najmä ak má on svoj spôsob obsahujúci ranu istoty zapísaný v pamäti dlhé roky bez hlbšej úvahy. Treba sa ale zamyslieť pre budúcnosť a zhodnotiť prínosy a negatíva postupu zakončeného ranou istoty.

 

 

Aby bolo ešte jasné vymedzenie pojmov, celý čas pod pojmom „rana istoty“ rozumiem stlačenie spúšte z dôvodu aby sa manipulujúci presvedčil, či v komore nezostal náboj. Na niektorých pištoliach bez vonkajšieho kohútu/kladivka je nutné stlačiť spúšť, v prípade že človek chce raz za čas dopriať oddych úderníkovej pružine, takisto je stlačenie spúšte nutné pri niektorých rozborkách zbraní (napr. pištole značky Glock, HS…). Napriek tomu, že sa tiež stláča spúšť a dodrživajú sa bezpečnostné zásady o mierení bezpečným smerom a o dôkladnej kontrole zbrane rovnako ako pri rane istoty, nejedná sa o rovnakú činnosť. Naopak u SA/DA prípadne SA zbraniach s vonkajším kohútom by som napnutý mechanizmus vypúšťal pomaly, brzdiac ho palcom, prípadne vypúšťačom/decockerom, ak je ním zbraň vybavená. Navyše sa tým mechanizmus zbrane aj šetrí. U väčšiny starších zbraní bolo výrobcom „spúšťanie na prázdno“ dokonca vyslovene zakázané, nakoľko už po niekoľkých takýchto spusteniach došlo k prasknutiu úderníka. U moderných zbraní je tento prah posunutý rádovo vyššie, ale praskanie úderníkov sa im tiež úplne nevyhýba.

 

 

Strelcov, ktorí ranu istoty uznávajú a používajú je zrejme viac, aspoň tak mi to prišlo z čítania diskusných fór na internete. Pokúsim sa napísať ich najčastejšie argumenty pre ranu istoty a dôvody prečo ma nepresvedčili:

 

 

 

1) Rana istoty je jediný správny spôsob ako ukončiť proces vybíjania zbrane!

 

Dogma. Tých správnych postupov je viac.

 

 

 

2) Ak si človek nedokáže veriť a dať ranu istoty po tom čo vizuálne, prípadne aj hmatom skontroloval, že jeho pištoľ je skutočne vybitá, tak mu nepatrí zbraň do ruky.

 

Pri tomto argumente sa treba zamyslieť nad tým, kto je v skutočnosti ten, ktorý si neverí? Ten čo si svoju kontrolu ešte „sichruje“ ranou istoty alebo ten čo tú ranu dávať nepotrebuje pretože si verí?

 

 

3) Ranu istoty je potrebné dávať, pretože keď podávam zbraň niekomu ďalšiemu aby som si bol istý, že je naozaj prázdna a nepodal mu nabitú zbraň.

 

Každý komu podávam zbraň by mal byť poučený o bezpečnej manipulácii a zbraň by som mu mal podať s prázdnou zásobníkovou šachtou a záverom zachyteným vzadu, držiac ju ako na priloženom obrázku, aby už pred chytením zbrane do rúk videl, že v zbrani nie je zásobník a že komora je prázdna.

 

 

 

4) Človek je tvor omylný a môže sa stať, že predsa len tam ten náboj v komore zabudol a rana istoty toto vyrieši.

 

Že je človek omylný je samozrejme pravda. Ale zbraň pokiaľ nie je na opasku v púzdre, tak patrí do trezoru, prípadne na iné miesto, kde k nej nemajú prístup nepovolané osoby. A ak tento človek dodržiava to, že jednoducho nepchá ukazovák do lúčika, keď nejde strieľať alebo sušiť, tak mu tento zabudnutý náboj neublíži – nájde ho pri ďalšej manipulácii so zbraňou. Najhoršie čo takto hrozí, je že tento človek bude nejaký čas nevedomo chodiť s nábojom v komore (čo pri normálnom púzdre kryjúcom lúčik skutočne nie je nebezpečné) aj keď je zvyknutý nosiť bez a pri najbližšej manipulácii sa začuduje, že pri obťahovaní záveru vypadol náboj.

 

 

Túto odpoveď na tento štvrtý argument považujem za najzásadnejšiu. Celá situácia okolo rany istoty sa totiž točí okolo situácie, že napriek kontrole zbrane v jej komore ostal náboj. Nech sa na to pozerám akokoľvek, vychádza mi, že pri použití rany istoty zbraň vystrelí a pri jej nepoužití sa nestane nič, čo je podľa môjho názoru oveľa prijateľnejšia situácia. Ja si totiž nechcem pre istotu prestreliť podlahu/posteľ/skrinu plnú oblečenia, ktoré bude naskrz zničené. Nechcem ani pre istotu zistiť aké balistické vlastnosti má FMJ projektil odrazený od panelovej steny. A nechcem si ani pre istotu nenávratne poškodiť sluch, pri výstrele v uzavretej miestnosti. A to ani nehovorím o zákonnej povinnosť podľa §28 písmena j) ohlásiť každú streľbu zo zbrane mimo na to určených priestorov a následné problémy s políciou.

 

 

 

Oveľa logickejšie mi prídu argumenty odporcov rany istoty:

 

 

1) Nebezpečný návyk, pri ktorom sa buduje zvyk dávať prst do lúčiku aj keď strelec neplánuje strieľať alebo sušiť

 

 

2) Máloktorý priestor v bytoch a domoch kde sa so zbraňami manipuluje sa dá považovať za naozaj bezpečný. Odrazivosť panelov je otázna, bežné veľkokalibrové pištole prejdu modernými sádrokartonovými priečkami atď.

 

 

3) Rana istoty nedovoľuje mať naučený ten istý postup pre všetky krátke zbrane. Asi nikto nedáva 6 rán istoty pri revolveri, asi nikto nedáva rany istoty na zbraniach, pri ktorých cvakanie naprázdno vedie k zlomeniu zápalnika (napr. CZ 45), rana istoty sa naučeným postupom nedá dávať na zbraniach vybavených zásobníkovou poistkou, atď…

 

 

4) Rana istoty je veľmi často spojená s podvedomou automatizáciou, čo môže skončiť veľmi tragicky.

 

 

5) Rana istoty je spojená s veľkým množstvom nechcených výstrelov.

 

 

Posledné dva body sú podľa môjho názoru zvlásť dôležité. Rutinu spojenú s ranou istoty som videl už viackrát, často na streleckých súťažiach, kde strelci po dokončení stagu a superrýchlom vybitiach zbrane cvaknú niekam dopredu, často takým spôsobom, že v prípade nechceného výstrelu by im projektil dopadol ani nie dva metre pred chodidlá. Ľudia výstrel nečakajú a preto dávajú ranu istoty len tak podvedome, pretože sa im táto činnosť zautomatizovala.

 

 

Napriek tomu ranu istoty na závodoch IPSC a podobne chápem, majú tam svoje opodstatnenie Organizátori sa chránia pred prípadným nechceným zranením a neželanou mediálnou a policajnou publicitou a preto nútia súťažiach po každom stagi zbraň vybiť a dať ranu istoty do streleckého valu, ktorý je v tomto prípade naozaj bezpečný. V prípade že by pri rane istoty skutočne vyšla rana, tak projektil skončí cca tam kde aj ostatné zámerne vystrelené projektily. Súťažiaci by bol diskvalifikovaný za porušenie bezpečnostných pravidiel a nič horšie by sa nestalo. Často sa ale deje, že ľudia tieto postupy vybíjania zbrane pod vplyvom súťaží prenášajú aj do manipulácie so zbraňou doma, kde nie sú zďaleka také ideálne podmienky ako na strelnici.

 

 

A to že rana istoty je spojená s veľkým množstvom nechcených výstrelov, dokumentuje aj niekoľko prípadov z poslednej doby. Prvým je nechcený výstrel na strelnici v Bratislave, kde mladý príslušník PZ vybíjal zbraň v predsieni strelnice. Ako sa často stáva, pomýlil si postupnosť jednotlivých naučených krokov a najprv skontroloval komoru (pričom do prázdnej komory nabil náboj zo zásobníka), následne vytiahol zásobník. Zatiaľ spravil chybu, ktorá ale nemala žiadne následky. Bohužiaľ bol naučený používať ranu istoty a za bezpečný smer si vybral liatinové kachle. Úlomky rany istoty trafili jeho a jeho kamaráta a spôsobili im našťastie iba ľahké zranenia.

 

 

Druhý prípad sa stal v centre Trenčína, kde takisto príslušník PZ, konkrétne bývalého Úradu boja proti organizovanej kriminalite išiel zaistiť samonabíjaciu pištoľ z trezora v jednej kancelárii. Pri manipulácii došlo k hneď dvom nechceným výstrelom. Policajný hovorca spoločne s neznámym „bezpečnostným expertom“ sa pre média zhodli, že jeden „náhodný“ výstrel sa môže stať, ale dva sú už čudné. Kto pozná konštrukciu moderných samonabíjacich pištolí vie, že takýto výstrel je vylúčený, keďže obsahujú blokácie úderníku a iné systémy zabraňujúce dopadu zápalníku na zápalku bez stlačenia spúšte. V tomto prípade dal príslušník zrejme hneď dve rany istoty po sebe a ani pred jednou nevybral zásobník a neskontroloval komoru.

 

 

Bohužiaľ ma neprekvapuje, že v oboch prípadoch išlo o príslušníkov policajného zboru. Policajnú prácu si veľmi vážim, no je jasné, že väčšina ľudí nevstupuje do policajného zboru kvôli manipulácii so zbraňami. Pre mnohých je strelná zbraň len nutná súčasť výstroja čo je pochopiteľné. Bohužiaľ s týmto vôbec nepočíta metodika ich výcviku a policajti sa učia ako správny spôsob vybíjania zbrane práve ten, ktorý som písal ako prvý na začiatku. Mnohí nepremýšľajú prečo sa to robí práve tak a nie inak a iba jednoduchú opakujú zaužívaný postup. Prirodzene vzniká proces kde po obtiahnutí automaticky nasleduje stlačenie spúšte bez akéhokoľvek rozmýšľania. Stačí chvíľa nepozornosti, vymeniť poradie dvoch bodov a nechcený výstrel je na svete. Skutočne nejde o ojedinelé zlyhania, výstrelov spojených s ranou istoty, ktorá pre istotu „vyjde“ nie je málo. S ich ohlasovaním je to už iné.

 

 

A výstrely spojené s ranou istoty nie sú doménou iba zlej kontroly zbrane. Pamätám si na vyjavený pohľad chlapíka, ktorý si pri streľbe pridvihol páčku záchytu záveru a ten mu zostal vzadu, hoci v zásobníku ešte boli náboje. V domnení, že náboje došli, záver spustil a dal ranu istoty s dosť slabým úchopom a zbraň mu pri následnom výstrele rázne poskočila v ruke. Takisto som bol svedkom ako predavač v obchode po kontrole zbrane ktorú mu doniesol zákazník dal ranu istoty, pričom hlaveň stále smerovala na zákazníka.

 

 

Ja som si osvojil iný spôsob, ako zbraň vybiť a uistiť sa, že v nej neostali náboje:

 

1) začnem sa sústrediť. Rutina a zautomatizovanie postupov tejto činnosti nesvedčia, prst mimo spúšte je samozrejmosť, ústie hlavne smeruje väčšinou do matraca pod ktorým je posteľ, pod ktorou je podlaha, ak je to čo len trocha možné, tak túto činnosť vykonávam v miestnosti kde nie je nikto ďalší
2) vyberiem zásobník
3) vyberiem náboj z komory
4) znova trikrát potiahnem záverom aby ma v prípade že som zabudol na bod 1 vypadávajúce náboje upozornili, že niečo je v neporiadku
5) zachytím záver vzadu
6) malíček zospodu do zásobníkovej šachty, malíček do nábojovej komory, optická kontrola nábojovej komory, zhora cez výhadzovacie okienko optická kontrola prázdnej zásobníkovej šachty

 

Bod 6 je potrebný, pretože je tu veľmi malá šanca, že pri bode 4 bol zlomený vyťahovač a v komore ostal náboj. Takisto sú pri tomto bode používané pre istotu hneď dva zmysly, zrak a hmat. Tento postup zaberie pár sekúnd a je viacnásobne istený v prípade, že pri niektorom bode som spravil chybu, vynechal ho či zmenil poradie bodov. Ranu istoty pochopiteľne nedávam.

 

 

Samozrejme sú aj iné spôsoby bezpečného vybíjania zbrane, resp. vylepšenia pôvodného postupu, ktorý bol spomínaný v úvode. Existujú strelci, ktorí celú činnosť robia extrémne pomaly a majú pri tom priam zenovo sústredenie, iný si dodatočne pozrú ešte či im sedí počet nábojov v zásobníku, iní si pri vybíjaní zbrane nahlas hovoria čo robia, ďalší zas opakujú celý proces dvakrát po sebe a ešte ďalší pozerajú celý čas zhora do vyhadzovacieho okna, či pri obťahovaní záveru do komory náhodou nesmeruje ďalší náboj. Ešte považujem za povinnosť spomenúť, že rôzne výstražníky natiahnutia bicieho mechanizmu či výstražníky náboja v komore, ktorými sú mnohé zbrane vybavené, slúžia zásadne na kontrolu, že zbraň je skutočne nabitá, nikdy nie na kontrolu že je vybitá!

 

 

 

Záverom musím napísať, že som nenašiel prínos rany istoty. Myslím, že by bolo menej nehôd so zbraňami, keby ľudia jednoducho nestláčali spúšť v momentoch, keď neplánujú strieľať. Ak ste sa nad argumentami v článku zamysleli a nepresvedčili vás, je to v poriadku. Ak stále máte lepší pocit, keď si po vybití a skontrolovaní zbrane ešte cvaknete, tak ale aspoň dajte pozor, nech skutočne mierite do bezpečného priestoru. Tenká sadrokartónová priečka môže na pohľad vyzerať rovnako ako silná obvodová stena. Výstrel sa nedá vziať spať a na rozdiel od rôznych iných činností ako tasenie, mierenie ,spúšťanie a podobne, kde sa dá polemizovať o časoch, si neviem predstaviť kam sa ponáhľať pri kontrole či vybíjaní zbrane.

 

 

 

Nechcem, aby bol tento článok braný ako pokus o vytvorenie nejakej dogmy. Skôr ako zamyslenie nad tou už existujúcou. Konceptov bezpečnej manipulácie so zbraňou je dnes mnoho, niektoré s, iné bez rany istoty. Každá bezpečná manipulácia však musí mať jeden zásadný prvok. Musí byť založená na striktne logických úvahách a postupoch, nie na dogmách a rutine.

 

 

 

DM – člen LT