A čo naša Ústava?

Senát Parlamentu ČR nedávno schválil novelu Ústavy ČR, ktorá teraz mieri na schválenie do Poslaneckej snemovne Parlamentu ČR. V českých médiách sa rozprúdili debaty zástancov a odporcov tohto kroku, v ktorých sa polemizuje o „ústavnom práve vlastniť zbraň“ či o českom „druhom dodatku“, ktorý sa odvoláva na podobnosť s druhým dodatkom „right to keep and bear arms“ Ústavy USA. Objavujú sa však i medzi odbornou verejnosťou názory, že novela Ústavy v schvaľovanom znení je zbytočná a vlastne nič negarantuje. Čo teda Senát schválil a aký to môže mať dopad na vlastníkov zbraní v ČR?

Obsah a prínos novely

Samotné znenie novely – textu, ktorý má byť vložený do listiny základných práv je nasledujúce: „Právo bránit život svůj či život jiného člověka i se zbraní je zaručeno za podmínek, které stanoví zákon“. Ako vidieť, toto znenie skôr ako o nadobúdaní a vlastnení zbraní, hovorí o ich použití. Teda nevzťahuje sa ani tak na úpravu Zákona o střelných zbraních a střelivu a následných vykonávacích vyhlášok ako skôr na Trestní zákonník. Keďže právne poriadky ČR a SR vychádzali z rovnakého spoločného základu a dodnes sú si veľmi podobné, môžeme aj na príklade našich zákonov pochopiť čo novela ovplyvní. V čom je teda problém?

1. text nič nehovorí o vlastnení zbrane. Iba o jej použití. V kontexte Trestného zákonníku ide o inštitút nutnej obrany. Toto právo bolo v Právnom poriadku ČR zakotvené i doteraz.
2. neuvádza vôbec o aký typ zbrane ide. V kontexte Trestného zákona (§ 118 v Trestnom Zákonníku ČR; § 122 Trestného zákona SR) je zbraňou čokoľvek, čo robí útok voči telu dôraznejší. Ak v bode jedna negarantuje vlastníctvo, tak podľa bodu dva už vôbec nie palnej zbrane.
3. text „stanoví zákon“ znamená, že na zmenu úpravy podmienok výkonu tohto práva netreba ústavnú väčšinu v parlamente. Povedané jednoducho – ak v budúcnosti príde nejaká melónová vláda (zvonka zelená, vo vnútri červená) a povie, že občan môže na obranu nosiť nôž o maximálnej dĺžke čepele 2cm, vlastniť môže zo strelných zbraní maximálne flobertku, iba dlhú, a aj tú musí mať uloženú povinne na strelnici, stále to bude v súlade so schváleným textom v Ústave. V extrémnom prípade to môže dokonca znamenať iba to, že ak sa občan bude brániť kameňom, súd mu to nebude môcť dávať ako priťažujúcu okolnosť. Áno, tak vágny je schvaľovaný text novely Ústavy ČR.

Je teda možné súhlasiť s názormi, že pri súčasnom znení nutnej obrany ako je v ČR, je skutočne novelu možné považovať za nadbytočnú. Vo vzťahu k nadobúdaniu a vlastneniu strelných zbraní nič negarantujúcu až úplne bezzubú. Možno povedať, že je okolo nej zbytočne veľa kriku. Nič čo by už v ČR neplatilo neprinesie. Pre českých vlastníkov zbraní je podstatne dôležitejšie, v akom znení bude schválená (a v budúcnosti upravovaná) novela Zákona o strelných zbraniach.

V čom bude pre strelca stav lepší ako v SR?

V ničom. Dokonca aj po schválení novely Ústavy ČR bude právna úprava použitia zbrane na obranu človekom so zbraňou na území SR výrazne lepšia. Je to dané dvoma základnými rozdielmi. Samotnou definíciou Nutnej obrany (§ 29 Trestního zákonníku ČR; § 25 Trestného zákona SR), ktorá je v SR podstatne širšia a existenciou „doktríny hradu“, teda ochrany obydlia so zbraňou aj mimo intencií nutnej obrany v Trestnom zákone SR (§ 26), ktorú český právny poriadok nepozná vôbec. To, aké zbrane a za akým účelom budeme môcť v SR a ČR vlastniť, bude otázkou ďalších novelizácii zákonov o strelných zbraniach a znenie jednotlivých ústav po novele to nijak neovplyvní.

Stretol som sa aj s názorom, že je dobré aspoň symbolické zakotvenie zbraní v ústave. V práve žiaľ symbolika platí stále menej. Buď máte niečo exaktne ako právo uvedené, alebo nemáte. Skúste o 5 rokov zakazovačom vysvetľovať, že predmetná novela ústavy bola vtedy pretlačená progun organizáciami a bola vlastne myslená tak, aby chránila vlastníctvo strelných zbraní, aj keď vlastne hovorí o obrane akýmkoľvek predmetom. Táto hra sa nehrá na pocity ale na body. Slová, spojky, čiarky.

A čo naša Ústava SR, ako ju zmeniť v náš prospech?

V ČR skúsili. Aby bola zmena reálne pretlačiteľná cez obe komory parlamentu, tak im ju politici obsahovo vyprázdnili. Z principiálne legislatívnej, zostala prevažne PR aktivita. To je častý problém legislatívneho procesu, že od vytvorenia návrhu textu do jeho finálneho schválenia sa „akosi“ zmení, či dokonca stratí zmysel. Určite svoj prínos má, ale skôr v oblasti povedomia občanov o zbraniach ako v reálnom rozšírení ústavných práv. A čo u nás? Pomohla by podobná novela Ústavy SR ochrániť základné vlastnícke práva? A ako by mala znieť? Ako sa ukázalo, samo(s)t(a)ná SR si vie bezpečnostnú situáciu riadiť efektívne a to aj so zachovaním rozsiahlych občianskych slobôd v oblasti zbraní. Kriminalita s legálnymi zbraňami je tu pod úrovňou jedného promile. Dlhodobo klesá. Ako problém sa skôr ukazuje zasahovanie zvonka, ktoré nám dobre nastavený systém rozbíja a hrozí, že do ilegality prejde množstvo zbraní, zbraňové amnestie stratia význam.

Smernica EU o zbraniach nerešpektuje žiadne historické, sociálne ani geografické rozdiely medzi členskými krajinami. Sami sme sa k jej povinnému prebratiu zaviazali Čl. 7, ods. 5 Ústavy SR. Prijatím Lisabonskej zmluvy, ktorá prakticky znamenala pád práva veta ktorýmkoľvek členským štátom, nastala zmena. Pomerne nás prehlasujú veľké štáty aj vo veciach, ktoré našej krajine ubližujú. Vzdali sme sa ním veľkej časti suverenity. Zaviazali sme sa v Ústave ešte predtým, ako budeme poznať obsah nariadenia, k jeho prevzatiu. Inak povedané vopred súhlasiť s tým, že iní rozhodnú ako bude náš štát fungovať.

Nepotrebujeme do Ústavy dávať vlastnenie zbrane ako základné právo. V SR toto právo máme a rovnako aj to, že sa ňou môžeme efektívne brániť. Je v zákone, ktorý schválil náš parlament. Aby sme o sebe rozhodovali sami, to bol a je zmysel samostatného štátu, o vytvorenie ktorého bojovali generácie. Preto ak meniť Ústavu vo vzťahu ku garantovaniu rozsiahlych práv občanov, tak odstránením trojského koňa, cez ktorého sú okresávané. Odsek článku Ústavy o tom, že práva občanov môžu byť priamo ovplyvnené zvonka a to prednostne pred našimi vlastnými zákonmi. Na to však treba širší konsenzus, nielen držiteľov zbrani. Žiaľ o tom nepočujete hovoriť žiadneho politika, ani tých najpopulistickejších. Ak by dnes mala nejaká skutočne hromadná občianska iniciatíva zmysel, tak požadujúca toto „vyčistenie“ ústavy.

Ing. Ľudovít Miklánek
podpredseda združenia Legis Telum, o.z.