Syndróm útočnej pušky

Dodnes vo mne rezonuje prejav eurokomisárky na stretnutí v priestoroch EP v Bruseli, na ktorom sme sa v mene LT zúčastnili s kolegom v apríli 2016.  Nie že by ma zasiahol svojou hĺbkou, ale bol tak úžasne nekompetentný a populistický. Dve vety zostali ako memento: „občan nepotrebuje útočnú pušku, načo by mu bola?“ a „zakážeme kaliber 7,62 mm pretože ten má Kalašnikov a to je útočná zbraň“. Toto boli slová k vtedy ešte len pripravovanej smernici o zbraniach v rámci vyhlásenia boja proti terorizmu. Áno čítate dobre, základom boja proti terorizmu mal byť zákaz diery o priemere 7,62 mm.

V nasledujúcich osobných rozhovoroch sme pochopili že títo ľudia tvorili politické zadanie textu prvotného návrhu Smernice Rady č. 91/477/EEC o kontrole nadobúdania a držby zbraní. Naša vecná argumentácia, prečo teda tie „útočné bububu zbrane“ držané doma za určitých podmienok vôbec nie sú problém a ich posun do ilegality môže spôsobiť naopak zhoršenie bezpečnosti, narážali nielen u eurokomisárky na emočnú bariéru z pocitu páchania dobra. Nie nadarmo sa hovorí, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.

vnímanie pojmu „útočná puška“

Čo ma ale zaujalo bol akýsi mentálny blok po vyslovení týchto slov/názvu. Akoby išlo o zaklínadlo či nevhodný vtip. Prečo aj u ľudí ktorí prichádzajú so zbraňami do kontaktu, vyvoláva často okamžitú zmenu postoja i keď do značnej miery selektívnu (poľovníci, mierenkári etc.)? V médiách sa s ním stretávame pravidelne, používaný býva zväčša v negatívnom význame ako strašiak. Dá sa pozorovať, ako sa ľudia po vypočutí tohto pojmu zaradia v zásade do dvoch skupín, podľa toho ako ho vnímajú a spracujú.

Väčšina ho vníma zásadne emočne – hrá na city. Podprahovo: puška = predmet na strieľanie niekoho/niečoho, útočná = spojená s agresivitou, bojachtivosťou. Osoby neprichádzajúce do kontaktu so zbraňami (u nás väčšina obyvateľstva), nerozumejúce ich technickým kategóriám a špecifikám, nevedia čo si majú pod uvedeným pojmom predstaviť. Neznámeho sa boja. Ak spojíte neznalosť so strachom vo vhodnom pomere, máte perfektný kokteil na manipuláciu. Práve väčšiny.

Druhou skupinou sú osoby, ktoré majú prehľad alebo osobné skúsenosti v tejto oblasti. Daný pojem berú ako terminus technicus. Teda vymedzenie určitej skupiny výkonovo obmedzeného streliva a konštrukčne špecifického prevedenia zbraní. Berú toto pomenovanie vyslovene logicky a dokážu odfiltrovať podsúvaný význam. Žiaľ ide o marginálnu skupinu. Častokrát aj medzi držiteľmi zbrojákov aby ich lupou hľadal.

Práve emočné vnímanie väčšiny je dôvodom úspešného fungovania tohto pomenovania pri postupnom presadzovaní zákazov, predovšetkým tejto kategórie zbraní zväčša ako prvého kolieska salámu odkrajovaných občianskych práv. Vhodnosť zneužitia názvu na manipuláciu je ťahákom, keďže klamstvo sa častokrát stáva pracovnou metódou. Práve manipulácia bola za vznikom tohto pojmu a funguje spoľahlivo doteraz.

vznik

Názov sa prvý krát objavil niekedy okolo roku 1943 v nacistickom Nemecku. Nie samotná kategória zbraní. S tou koketovali Taliani, Francúzi a Rusi už od konca prvej svetovej vojny. Nemci však boli prví, ktorí ju doviedli do sériovej výroby a masového nasadenia. Ani v Nemecku nemala od počiatku tento názov. Prvé zmienky o reálnom nasadení tohto druhu zbrane hovoria o MKb 42 (Maschinenkarabiner) – teda automatickej karabíne. Za karabínu boli zväčša označované skrátené pušky. Zbraň MKb 42(H), bol akýsi hybrid medzi puškou a samopalom. Strieľala z otvoreného záveru ako vtedajšie samopaly ale skráteným puškovým nábojom 7,92×33 Kurz. Následne sa objavil jej prepracovaný nástupca označovaný MP 43 a 44 – Maschinenpistole – samopal. Toto označovanie bolo plne v súlade s bežnými štandardmi vtedajšej nemeckej brannej moci a reflektovalo, že vzniknutá kategória zbrane patrila niekde medzi samopaly (samočinné zbrane strieľajúce pištoľové strelivo) a pušky (strieľajúce puškové/guľometné strelivo).

Rovnaká kategória zbraní začala vznikla paralelne cez druhú svetovú vojnu v Sovietskom zväze. V roku 1943 bol zavedený náboj 7,62×39 a v 1944 vznikla karabína SKS (Самозарядный карабин системы Симонова). V roku 1945 začal vznikať aj Автомат Калашникова – Automat Kalašnikova. A nie, AK 47 nie je kópiou nemeckej 44-ky (to len tak na okraj pre technických diletantov).  Ako vidieť, táto kategória zbraní sa názvoslovím radila medzi pušky a samopaly a podľa toho aj preberala názov karabína/samopal. Názov Автомат zostal zachovaný v sovietskej nomenklatúre i naďalej, nakoľko zbraň mala pôvodne nahradiť práve armádou používané samopaly. Význam tohto označenia sa teda istým spôsobom rozšíril. To je aj dôvod, prečo bol „Samopal“ vz.58. Nešlo o žiadne chybné označenie, bolo plne v súlade s dohodnutým značením v rámci štátov Varšavskej zmluvy. Mimochodom aj AK 12 je aвтомат.

Žiadny súdny technik alebo konštruktér teda podobnú kravinu ako označenie „útočna puška“ nevymyslel. To čakalo až na príslušne politicky uvedomelú osobu. A není náhodou, že těch pár chytrých hlav se sešlo… v (nacionálně) socialistickém Neměcku. Vymysleli názov StG – Sturmgewehr – útočná puška. Dneska sa často historici sporia či tento názov vymyslel osobne Hitler, Goebels alebo gen. Erich Jaschke. Je úplne jedno ktorý súdruh ho vymyslel, dôležité je že to bolo plne v súlade s princípmi vtedajšieho Reichsministerium für Volksaufklärung und Propaganda – Ministerstva “osvety a propagandy”.  Konkrétne bodom 14 – Propaganda musí označovať udalosti, predmety a ľudí výraznými frázami alebo sloganmi ktoré:
–    musia vyvolať reakcie, ktoré si publikum predtým osvojilo
–    musia sa dať ľahko naučiť a zapamätať
–    musia byť využívané znovu a znovu, ale len vo vhodne vybraných situáciách

Teda na prelome rokov 43/44 keď Nemcov začali spojenci tlačiť postupne späť do Berlína, propaganda bežala na plné obrátky a potrebovala vysvetľovať že všetko je inak. Začala tiež dávať novo vznikajúcim druhom zbraní špecifické – politické/netechnické pomenovania. Plne s princípom 14 nazvala napríklad strely s plochou dráhou letu (V1) alebo balistické rakety (V2) ako Vergeltungswaffen – zbrane odplaty/pomsty a tak sa aj z MKb / MP stala StG… naše vojská predsa neustupujú, naše vojská zásadne útočia (však viete, za slobodu a mier Európy). Veď čo iné sa dá robiť s útočnou puškou? Pojem zostal dodnes a čo je zaujímavé aj jeho zneužívanie za účelom „mieru a slobody v Európe“. Ako je možné že tento pojem prežil pád Tretej ríše?

nezmyselnosť

Po vojne sa začal v hojnej miere využívať v literatúre a kinematografii predovšetkým v anglosaských krajinách. A drží sa tam dodnes. V oblasti konštrukcie a v armádnom označení sa ale vyskytuje veľmi sporadicky. Východný blok používal od začiatku označenie „automat“ a v Rusku je to tak doteraz. V krajinách NATO sa zbrane na náboj stredného balistického výkonu začali objavovať neskôr a niesli označenie „puška/automatická puška/karabína. Ako napríklad nemecké G36 (Gewehr), či koncept AR15 (kde AR je skratka „Armalite Rifle“), rakúsky AUG (Armee Universal Gewehr), belgická FN CAL (Carabine Automatique Légère) a.i. Sú aj výnimky ako napr. francúzsky FAMAS (Fusil d’Assaut de la Manufacture d’Armes de St-Etienne), ale tých je ako šafránu. Nejde teda o pojem technický ani vojenský. Dalo by sa povedať že je skôr ľudovo-populárny. V dnešnej dobe multirážových zbraní sa pre túto kategóriu zbraní začína používať označenie „combat rifles“. Čo je zasa dosť zavádzajúce, pretože také pušky ako Mosin Nagant alebo Lee Enfield sú „combat rifles“ už od predminulého storočia.

Celá táto hra s prívlastkami je nezmyselná. Ako povedal Aurelius Augustinus: „Je jasné, že nie je možné viniť nejakú vec, pretože ju niekto zle používa, ale len toho, kto ju zle používa.“ Inak povedané, použitie predmetu je dané úmyslom jeho obsluhy. Nie výkonom náboja a prevedením mechanizmu zbrane. Označovať teda akýkoľvek predmet prívlastkami útočný, bojový je scestné, zavádzajúce a niekde na úrovni bulvárnych médií a ich „autobusov smrti“ či „vražených dovoleniek“.

Dodnes je pojem „útočná puška“ používaný predovšetkým ako sugestívum. Kvapka jedu v texte, ktorá má účelovo viesť od podnetu k želanej reakcii čitateľa. Za týmto účelom vznikol. Lepšie sa kričí „zakážme automatické útočné pušky“ ako „zakážme samonabíjacie karabíny na náboj stredného balistického výkonu“. Veď kto by už potreboval „automaticky útočiť“? Tým prvým tvrdením ľudí strhnete, ten druhý väčšinou nepochopia. Ako vidieť, klasický Goebelsovský syndróm „útočnej pušky“ spoľahlivo funguje dodnes. Propaganda sa premenovala na mienkotvornosť, ale účel a výsledok sa nezmenil. Cieľom nie je informovať a nechať ich vytvoriť si vlastný názor. Tým je podsunúť s údajom aj jeho želanú interpretáciu.

Keď hovoria dvaja to isté, nemusí to znamenať to isté. Použitie pojmu „útočná puška“ v odbornej literatúre, určenej veci znalému čitateľovi, ktorý vie že ide o označenie zbrane vcelku kompromisnej konštrukcie, ktorá nie je ani najvýkonnejšia, ani najpresnejšia, ergonomicky ako tak vyhovujúca, nedá sa skryte nosiť a v trezore zavadzia, je v norme. Tých je možná tak 5%. Zostávajúca väčšina si po započutí pojmu v správach predstaví niečo ako svetelný meč. To platí aj o zákonodarcoch. Rovnako väčšina z nich vníma predovšetkým emočný podtón názvu. Je náročné im vysvetliť, že očakávať zníženie kriminality zákazom útočných pušiek je ako vyhlásiť autá s výkonom od 80 do 120 kW s pohonom 4×4 za „športové“ a zakázať ich s odôvodnením že sa tým zásadne zníži nehodovosť. A načo je občanovi športové auto? Alebo SUV?

Armáda ako produkt štátnej moci si môže predmety označovať ako chce. Pre všeobecné termíny a definície zbraní pre civilnú potrebu tu však máme STN 39 5002, ktorá pojem „útočná puška“ nepozná. Bolo by teda vhodné túto goebelsovinu aspoň vo vzťahu k civilnému trhu prestať používať a znova nazývať vec pravým menom – automatická/samonabíjacia karabína/puška.

Treba počítať s tým, že moderní sociálni inžinieri budú na tomto pojme bazírovať naďalej. Sčasti preto že mu nerozumejú a sčasti pretože im vyhovuje pre zamýšľaný cieľ. Ak teda máme hrať túto hru, tak sa musíme jasne vymedziť. Útočné pušky sú výhradne v rukách vojakov. Útočenie zbraňou je občanovi SR právnym poriadkom zakázané a môže zbraň používať jedine v zmysle intencií nutnej obrany alebo pri obrane obydlia. Samonabíjacie verzie pušiek na náboj stredného balistického výkonu určené a schválené pre civilný trh je teda možné označovať výhradne iba ako OBRANNÉ KARABÍNY.

… a takto to dopadne vždy, keď sa do techniky začne tlačiť politika.

Ing. Ľudovít Miklánek
podpredseda združenia Legis Telum, o.z.