Pred týždňom ma kamarát zavolal, aby som mu robil spoločnosť v aute, keď šiel kúpiť zbraň z druhej ruky. Po príchode na parkovisko ORPZ sme sa stretli s predajcom, diskrétne skontrolovali predmet kúpy a vydali sa do budovy na prepis. Je pozoruhodné, že úsek zbraní sa nachádza hneď vľavo po vstupe do budovy a so svojou presklenou stenou a dverami na fotobunku pôsobí veľmi moderne. Na jednej strane naozaj pohodlné, na druhej strane, všetci hneď vedia, čo tam ide človek robiť.

 

 

 

 

Keďže mal predávajúci dve zbrane a dvoch kupcov, policajti povedali, že nás vybavia spolu a zavolali nás teda všetkých dnu. Predávajúci začal vypĺňať tlačivo na bielom papieri, ktoré dostal od dvojice policajtiek, ktoré vedľa seba družne sedeli. Na otázku čo to je, odpovedal, že to je dohoda a kúpe a predaji zbrane, že to sa musí. Rozžiarili sa mi oči a hneď som sa sa pohľadom pýtal kamaráta, či sa môžem policajtov na to opýtať. Z pochopiteľných príčin, sme sa dohodli, že môžem až keď bude všetko prepísané. Netrpezlivo ako Jack Russel v lunaparku sledujem vypisovanie papierov, a kontrolu dokladov. Prvá zaujímavá, mierne komická vec bola, že po vypísaní dohody ju policajtka orazila okrúhlou pečiatkou a jeden exemplár založila predávajúcemu do spisu, akoby si hádam myslela, že má v ruke notársku pečať.

 

 

Zaujímavé bolo aj počínanie, keď policajtka vydala kamarátovi preukaz zbrane kupujúceho so slovami, že to si má zobrať. Kamarát jej to vrátil, že to by si radšej mala nechať ona, čo po počiatočnom prekvapení uznala, keď si to s kolegyňou vysvetlili. Papierovačky boli úspešne zavŕšené, zbrane prepísané a nadišiel môj čas. Všetci ostatní pre istotou opustili miestnosť a ja sa s úsmevom na perách pýtam dua policajtiek, že či mi môžu povedať niečo bližšie k tej náležitosti vypisovania dohody o kúpe a predaji zbrane. Moja otázka zaujala aj policajta, ktorý dovtedy len sedel a klepal na stroji.

 

Odpoveďou bolo, že veď ako inak by sa previedlo vlastníctvo. Odpovedám, že predsa zmluvou uzavretou ústne medzi dvoma fyzickými osobami a že nerozumiem, prečo do toho oni ako štátny orgán vstupujú a už vôbec nerozumiem, prečo to flagrantne v rozpore so zákonom požadujú ako náležitosť pri prepise zbrane. V tom momente sa mi zdalo, akoby sa všetci traja úradníci zomkli dokopy a spoločne sa na mňa mračili, že prečo im tam kazím perfektne zabehnutý systém. Neviem či ma výrok policajtov, že či viem, koľko vecí nie je v zákone viac pobavil alebo šokoval, keď som trval na tom, že nič o nutnosti spisovať dohodu o predaji nie je v zákone.

 

Týmto bolo jasné, že tu sa už asi nič nenamútim a pár mojich výrokov o tom, že správny orgán môže konať len to, čo mu zákon výslovne povoľuje bolo elegantne odrazených v podobne absurdnom a arogantnom duchu, že sa môžem ísť sťažovať.

 

Záverom som sa už len spýtal, či oni ten zákon (o zbraniach) aj čítali. Po nejednoznačných „áno“ som mal z celej situácie mierne zmiešané pocity a bolo na čase odísť. Pre úplnosť treba dodať, že vysvetlenie tohto počinu je možné hľadať v znení §37 ods. 3 písm. e zákona 190/2003 Z.z. o zbraniach a strelive, ktorý policajtovi ukladá povinnosť nezaevidovať zbraň, ktorej vlastník nemôže preukázať zákonný spôsob nadobudnutia jej vlastníctva. Avšak je opäť úplne absurdné sa na jeho základe dožadovať povinného spisovania dohody o predaji a jej odovzdávania policajnému útvaru, navyše keď o zákonnom vlastníctve predávajúceho nemôže byť pochýb, keďže v kufríku bol okrem zbrane aj doklad o kúpe z predajne. A keby aj nebol, mali to riešiť vtedy keď zbraň prišiel prvý majiteľ zaregistrovať a nie pri prevode na nového vlastníka. Ak o tom boli pochybnosti teraz, museli byť aj vtedy a prečo potom takú zbraň v prvom rade zapísali?

 

Zaujímavý záver celého príbehu ma čakal večer, keď sme sa s kamarátom opäť stretli. Doniesol zalepenú obálku, ktorá bola opäť poctivo zapečatená pečiatkou policajtky, myslím, že dokonca na viacerých miestach a k nej dostal pokyn, že ju má odovzdať na svojom miestne príslušnom útvare. Prevažujúcou emóciou po rozlepení bolo jednoznačne prekvapenie. V obálke sa nachádzala kópia vyššie zmienenej dohody o kúpe zbrane, diel nákupného povolenia A, áno tá časť, ktorá slúži kupujúcemu ako dočasný preukaz zbrane, do doby než je zbraň riadne zaevidovaná. Tú mu policajtka zalepila do obálky, ako niečo k čomu by on nemal mať prístup a mal to dať priamo do rúk policajtom na jeho miestne príslušnom oddelení. Zlatým klincom v obálke bol diel nákupného povolenia C. To je tá časť, ktorú si policajtka mala odtrhnúť a v rámci kontroly, ktorá je zmyslom celého povoľovacieho konania ju mala po vlastnej osi zaslať na miestne príslušný policajný útvar kupujúceho (§11 ods. 8 zákona 190/2003 Z.z.). Týmto krokom teda v mojich očiach značne negovala celé povoľovacie konanie.

 

Summa summarum, z môjho pohľadu som narazil na policajtov, ktorí opäť raz konali nad rámec zákona, či už z vlastnej iniciatívy, alebo na pokyn, čím bez dôvodu zaťažujú občana. Keď ich s tým občan konfrontuje, odpovede sú arogantné, úplne absurdné a navyše úplne pokazili celý postup pri prepise, keď doklady, ktoré má mať držiteľ k dispozícii pre prípad kontroly zalepia do obálky, čo napovedá, že nemajú ani predstavu o zmysle celého postupu, ale navyše použijú občana ako poštového holuba na prepravu dokumentácie, ktorú majú spracovať a odoslať oni sami.