Včerajšiu udalosť v Prahe netreba približovať. Vyjadrujeme týmto úprimnú sústrasť blízkym obetí tohto činu.
Osobne sa ma to dotklo veľmi hlboko. Pred pár dňami som s dcérou navštívil UMPRUM sídliacu hneď vedľa. Ak máte dieťa vo veku obetí a uvedomíte si, že niekto dokáže kvôli pocitu osobného zneuznania chytiť do rúk zbraň a len tak zničiť mnohými ľuďmi dlho budované hodnoty, a to vo fáze keď má nastať ich samostatný rozlet… nepochopiteľné, hrozné, neospravedlniteľné. To ľudská bytosť nespraví. Jedinec ktorý to spravil by nemal mať nárok na zaobchádzanie ako človek.
Kto si do hĺbky uvedomuje následky a nie len čísla včerajšieho poobedia, nedokáže drsne vypisovať či sledovať „minútu po minúte“, ale len zostáva stáť v nemom úžase, čo ľudská zloba dokáže keď sa jej nechá priechod.
Samozrejme aj vo mne počas noci prebiehala intenzívna filozofická debata čo v tomto celom znamenajú civilné zbrane, pretože išlo zrejme o legálneho vlastníka a držiteľa Zbrojného preukazu. Prechádzal som si články z podobných incidentov v USA, Rusku, Číne, Nemecku. Aj na základe mnohých rozličností, majú niektoré veci spoločné:
Základné znaky problému
1. motivácia:
a) ublíženie – nejde o dosiahnutie niečoho zložitejšieho, nemožno vyjednávať, komplexne riešiť. Keď mu finálne rupne v bedni, daný jedinec je vyrovnaný s tým že pri čine zomrie. Zväčša spácha samovraždu keď nastane prvý vážnejší odpor. Chce len ublížiť čo najväčšiemu počtu osôb, pretože má pocit že nie je dostatočne hodnotený, že svet sa netočí okolo neho, že človek narodený v znamení ublíženca si dôvod vždy nájde. Kľúčové sú okolnosti. Nejde o to čo spôsobí iným, tu ide iba o neho, svet sa chvíľu točí okolo neho.
b) zviditeľnenie – ide ruka v ruke s predošlou časťou. Často napíše dokonca istú formu manifestu v ktorej sa dá stretnúť s odkazmi na iné medializované činy podobných trosiek. Je si vedomý, že takýto čin ho dostane do médií. Pre chorú hlavu, akokoľvek je to bežnému človeku nepochopiteľné, tá pozornosť „stojí za to. Doteraz ste odo mňa bočili, mali ste ma za podivína, teraz uvidíte.
2. spôsob prevedenia
a) miesto – vždy, ale úplne vždy si hľadá čo najbezbrannejšie obete. Ideálne sú teda miesta, kde je predpoklad že sa ľudia brániť nebudú vedieť alebo môcť. V USA sú to najčastejšie tzv. „gun free“ zóny, teda miesta kde je zakázané nosiť zbrane, v Číne napríklad škôlky, tu to bola akademická pôda. Nebýva psychicky spôsobilý efektívnej obrany a preto pri prvom náznaku serióznej obrany potenciálnych obetí alebo polície od ďalšieho útočenia zväčša upustí.
b) prostriedky – volí pre neho najdostupnejšie. Čokoľvek čo dokáže ublížiť čo najväčšiemu počtu osôb. Od kuchynského noža, cez benzín, výbušniny ako priemyselné tak doma vyrobené, palnú zbraň až po autá rôznych kategórií. Prostriedky si nevolí podľa náklonnosti k danému predmetu ale čisto účelovo s ohľadom na miesto útoku ktoré si zvolil. Svoju úlohu tu zohráva dostupnosť predmetu v jeho okolí a spoločnosti daná i právnym poriadkom krajiny.
3. okolnosti
a) nedodržiavanie/nevyužívanie zákona – každá civilizovaná krajina sa snaží regulovať dostupnosť prostriedkov zneužiteľných na podobné činy. Kvalitatívno kvantitatívnymi reguláciami trhu, kontrolovaným nadobúdaním a monitorovaním pohybu tovarov a prekurzorov k výrobe podobných prostriedkov. Neexistuje dokonalý zákon a neexistuje dokonalý spôsob vymáhania litery zákona. Individum hľadá tak dlho, až nájde dieru ako sa k predmetu dostať nelegálne. Prípadne, a to je práve zrejme tento prípad, legálne nadobudne niečo, čo prvoplánovo neplánuje zneužiť. Ale v čase nastane zmena a k eskalácii príde vďaka:
b) nevšímavosti / toxicite sociálneho okolia – fyzické zmeny sa sledujú ľahšie ako tie psychické. A dobe extrémnej individuality a nezáujmu o iných sa tak ľahko stane, že narastajúce problémy sú, síce zjavne okoliu viditeľné, ignorované. „On je podivín“ tak sa mu vyhýbame, „nevšimol som si na ňom nič divné“ (to sa aj ťažko všimne keď ho stretnete 3x mesačne vo dverách), „nebudem to riešiť, mám dosť svojich problémov“… a tak sa kľudne z normálneho držiteľ zbrane stane asociál takpovediac pod nosom spoločnosti. ČR aj SR má v zákone o zbraniach nástroje, ktoré vedia problémového človeka o držanie zbraní pripraviť okamžite. Ale bez impulzu okolia to nejde. Alebo očakávame od polície, že každé ráno zazvoní každému občanovi pri dverách policajt s otázkou “ cítite sa dnes dobre“? Dvojnásobne to platí, ak sa človek dostane do vplyvu skupiny, ktorá cielene buduje choré vzorce správania a potláča kritické myslenie.
