ROZHOVOR: Ak chce niekto ovládať ľudí, prvé, čo im zoberie, sú zbrane. Nenájdete súvislosť medzi počtom legálne vlastnených zbraní a počtom vrážd. Ukážte mi inú civilizovanú krajinu než odzbrojenú Britániu, kde môže vrah odseknúť na ulici hlavu vojakovi a ešte 15 minút ju ukazovať ľuďom, než príde prvý ozbrojený policajt. Súčasný zákon o zbraniach na Slovensku je koncepčne dobre postavený. O zbraniach, zbraňovej legislatíve a ich vzťahu k slobode sme sa rozprávali s členom a bývalým predsedom združenia vlastníkov strelných zbraní Legis Telum, Ľudovítom Miklánkom.
O združení Legis Telum
Čo je cieľom združenia Legis Telum a ako dlho fungujete?
Naše združenie zaregistrovali v roku 2009 a prakticky odvtedy vyvíja činnosť. Zaoberáme sa ochranou práv a zlepšovania právneho povedomia občanov na úseku strelných zbraní a streliva. Druhou oblasťou našej pôsobnosti je budovanie zbraňovej kultúry na Slovensku. Teda snaha o zvyšovanie teoretických a praktických vedomostí a návykov súvisiacich s vlastnením, držaním a použitím zbrane. Zjednodušene, snažíme sa vysvetľovať že sloboda vyžaduje zodpovednosť, práva prinášajú povinnosti a chceme pomôcť, aby zostali v rovnováhe.
Koľko máte členov a aké sú vaše aktivity?
Momentálne máme 720 členov, ktorí majú vydaný členský preukaz. Sme orientovaní na celú streleckú verejnosť. Úzko spolupracujeme napríklad so Slovenským streleckým zväzom, Slovenským poľovníckym zväzom, Konfederáciou klubov vojenskej histórie a pod. Rovnako na medzinárodnej úrovni v rámci EÚ koordinujeme naše aktivity so zahraničnými združeniami rovnakého zamerania. Veľmi úzko spolupracujeme napríklad s českým LEX-om.
Naše aktivity sa dajú rozdeliť do troch oblastí. Prvou je podieľanie sa na legislatívnom procese. Snažíme sa pomocou pripomienkovania návrhov noviel zákonov, vyhlášok a odborných konzultácii chrániť práva občanov tak, aby právny poriadok SR bol v prospech občana. Môžem povedať, že v tejto oblasti sa nám podarilo zostaviť tím ľudí, ktorí sú prínosom. Druhou oblasťou je práca so streleckou verejnosťou. Organizujeme strelecké akcie, prednášky na tému nutnej obrany, prvej pomoci, forenznej medicíny a pod. Treťou je práca s verejnosťou a médiami. Žiaľ, oblasť zbraní vzbudzuje mnohokrát emócie a veľa ľudí si neuvedomuje, že práve zbrane si vyžadujú logický a rozmýšľavý prístup. Snažíme sa preto vysvetľovať základné zákonitosti techniky a použitia zbraní a ako predchádzať problémom
Existuje nejaký typický profil vášho člena?
Typický profil neexistuje. Máme aj členov, ktorí nie sú vôbec držiteľmi zbrojného preukazu a zbrane nevlastnia. Dá sa povedať, že naša členská základňa je akýmsi prierezom spoločnosti. Sú tu športovo-rekreační strelci, poľovníci, zberatelia, policajti, vojaci, SBS-kári, informatici, manažéri podnikov, vodiči kamiónov, zdravotné sestry, jednoducho, na čo si spomeniete. Jedno majú asi spoločné. Záujem na tom, aké práva v tejto oblasti budú mať do budúcna. Aj na jednotlivých stretnutiach s členmi vidieť, že ide zväčša o aktívnych ľudí so záujmom o zbrane.
O zbraniach
Chápem to správne, že ste za „americký“ prístup k vlastníctvu strelných zbraní?
Toto celé je jedna obrovská bublina a ako to Američania nazývajú „urban legend“. Neexistuje žiadny „americký prístup“. USA sú federácia. Každý štát má v oblasti zbraní vlastnú legislatívu a podmienky vlastnenia a držania zbraní sú naprieč USA diametrálne odlišné. Napríklad v štáte New York existuje na strelné zbrane prakticky úplný zákaz. Naopak Arizona má zasa veľmi voľne postavené zákony, pre nás až nepredstaviteľné. My sme za zodpovedný prístup k zbraniam. Taký, ktorý zodpovedá našim zvyklostiam a historickým súvislostiam. Zbraň patrí do ruky iba fyzicky a mentálne dospelému človeku, ktorý akceptuje rebríček hodnôt, na ktorého vrchole je ľudský život. Reštriktívne zákazy vlastnenia zbraní dávajú zbrane do rúk zločincom, ktorí „prekvapivo“ tieto zákazy nerešpektujú. Benevolentným prístupom sa zbrane môžu dostať aj k nezodpovedným osobám. Ďalšou vecou je historická skúsenosť národa so zbraňami. Inak sme na tom my, inak Česi, inak Švajčiari. Je naivné si myslieť, že môžeme teraz len tak prebrať švajčiarsky prístup a bude to tu fungovať ako u nich. Nám nezostáva nič iné, ako ísť svojou vlastnou cestou v tejto oblasti.
Ako sa staviate k problematike široko medializovaných prípadov strelieb na americkyćh školách?
Treba povedať, že nie je možné nájsť žiadnu súvislosť medzi počtom vrážd a počtom legálne vlastnených zbraní medzi obyvateľstvom. Vedeli by o tom hovoriť napríklad vo Veľkej Británii, kde im aj napriek úplnému zákazu strelných zbraní a dokonca aj nožov rastie počet vrážd. Nožmi aj strelnými zbraňami. Treba si uvedomiť, že vražda je zakázaná už dnes a ak chce niekto vraždiť, zákaz mať zbraň ho neodradí, aby si ju zaobstaral na čiernom trhu. Skôr naopak. Útočník hľadá bezbrannú obeť. Preto sa všetky streľby, o ktorých sa píše, odohrali v tzv. gun free zone, teda v zónach, kde sú zbrane zakázané. Prečo nie v obchode so zbraňami? Napríklad v Číne, kde je zlá dostupnosť strelných zbraní, sa pravidelne odohrávajú útoky nožom v škôlkach. S rádovo desiatkami mŕtvych z každého útoku. Alebo prípad Hepnarová (posledná popravená žena v Československu, nákladným automobilom úmyselne zrazila a usmrtila osem ľudí – pozn. red.) z roku 1973 ukazuje, že kto chce, ten si prostriedok nájde aj napriek zákazu.
Mnohí ľudia tvrdia, že viac strelných zbraní znamená aj viac vrážd a kriminality vôbec, majú pravdu?
Žiaľ, také jednoduché to nie je. Treba rozlišovať legálne a nelegálne strelné zbrane. Legálne vlastnia prevažne ľudia, ktorí sa snažia dodržiavať zákony. Na Slovensku napriek miernemu zvyšovaniu počtu legálne vlastnených strelných zbraní počet násilných trestných činov dlhodobo zásadne klesá a počet trestných činov spáchaných s legálnymi zbraňami sa pohybuje na úrovni promile, a aj to ide o činy prevažne nedbalostného charakteru. Napríklad v severských krajinách je zásadne vyšší počet strelných zbraní na obyvateľa ako u nás a kriminalita ešte nižšia.
Snažili sme sa s partnerskými združeniami zozbierať štatistiky počtu vlastnených zbraní na obyvateľa, počtu vrážd v rôznych štátoch a nájsť nejakú vzájomnú závislosť. Ukazuje sa, že neexistuje žiadna korelácia týchto dvoch ukazovateľov. Teda viac zbraní medzi obyvateľmi neznamená väčšiu kriminalitu, ale ani väčšiu bezpečnosť. Ako sa ukazuje, kriminalita závisí od úplne iných socioekonomických ukazovateľov spoločnosti.
Čo hovoria historické prípady z iných krajín, ktoré sa predtým dostupné strelné zbrane rozhodli zakázať? Došlo k zníženiu kriminality?
Ako som povedal, počet legálnych zbraní a miera kriminalita sú dve rôzne veci. Tým pádom zákaz vlastniť zbraň kriminalitu nezníži, mnohokrát skôr naopak. V niektorých mestách USA sú zbrane zakázané a nebráni to tomu, aby boli na čele tabuľky počtu vrážd. Ďalším príkladom je Veľká Británia, kde je zakázané mať pri sebe akýkoľvek ostrý predmet (napríklad skrutkovač), ak neviete preukázať, načo ho potrebujete. A počet násilných trestných činov im neustále rastie. Ukážte mi inú civilizovanú krajinu, kde môže vrah odseknúť na ulici hlavu vojakovi a ešte 15 minút ju ukazovať ľuďom, než príde prvý policajt, čo má zbraň. Príklady zákazov ako napríklad Mexiko, kde je najväčší počet vrážd zastrelením ročne ani spomínať nebudem, lebo sú už úplne mimo. V každom prípade sa na základe skúseností aj z civilizovaných krajín dá povedať, že zákaz nič nerieši, skôr naopak, odzbrojí slušných ľudí, ktorí sa potom nemajú čím brániť.
Aký vzťah majú strelné zbrane a sloboda?
Možnosť vlastniť strelnú zbraň vlastnými občanmi je akýmsi lakmusovým papierikom slobody a dôvery štátu. Ak chce niekto ovládať ľudí, prvé, čo im zoberie, sú zbrane. Logicky. Historicky plošné zákazy vlastnenia zbraní obyvateľstvom a reštriktívne opatrenia začali zavádzať až totalitné režimy, resp. štáty, ktoré tieto zákazy uplatňovali vo svojich kolóniách. V Rakúsko-Uhorsku, ktoré považujeme za „zlú“ monarchiu, mohli ľudia na voľno vlastniť pušky, pištole aj revolvery. Dodnes možno vidieť reklamy z denníkov okolo roku 1900. Dnes je taká reklama v SR zakázaná. Prvý plošný zákaz vlastnenia zbraní na našom území v moderných dejinách prišiel až zákonom č.198/1941 Slovenského zákonníka, ktorý v §51 zakázal držať Židom zbrane. Ako sa to potom s nimi skončio, vieme dobre.
Z tohto pohľadu by sme mali pozorne sledovať každý pokus o kontrolu zbraní. Pretože tu až tak nejde o zbrane, ako o kontrolu samotnú. A je jedno, či to prichádza od našich politikov alebo z EÚ. Historicky vždy, keď chcel niekto zobrať zbrane obyvateľom, nebolo to o znižovaní kriminality, aj keď sa to za ňu skrývalo. Slobodu sme totiž nedostali, tú si naši predkovia viackrát museli vybojovať. Práve so zbraňou v ruke.
O Slovensku
Myslíte si, že slovenská spoločnosť s vašimi názormi sympatizuje?
V časovom horizonte, v ktorom komunikujeme s verejnosťou aj médiami, vidím postupnú zmenu. Dlho boli zbrane používané ako akýsi strašiak. Zbrane = zlo. Vychádza to z princípu, „čomu ľudia nerozumejú, toho sa boja“. A čoho sa boja, to odmietajú. Principiálne, bez logického zdôvodnenia. Pred pár rokmi sme museli v každej reakcii na ľubovoľný exces so zbraňou vysvetľovať základné veci. Dnes vidím, ako ľudia postupne prichádzajú na to, že problémom spoločnosti nie sú zbrane. Zbraň ako prostriedok sa dá použiť na zlé veci, ale aj na ochranu hodnôt. Záleží na jedinom faktore. Na človeku, ktorý ju drží v ruke. V správny čas, na správnom mieste (a správnym spôsobom). Preto vidieť v poslednom čase skôr posun k pozitívnejšiemu vnímaniu spoločnosti vo vzťahu k zbraniam. Takže áno, pociťujeme v poslednom období viac sympatií verejnosti.
Ako hodnotíte porevolučný vývoj zbraňovej legislatívy na Slovensku? Sú dnes strelné zbrane dostupnejšie?
Možno konštatovať, že Slovensko v oblasti slobôd vzťahujúcich sa k zbraniam patrí vo svete medzi slobodnejšie. Máme možnosti, ktoré majú iba v pár štátoch sveta. Vďaka tomu tu rozkvitá športová streľba, máme úspešných reprezentačných strelcov vo viacerých disciplínach. Tiež existuje istý druh turistiky. Z mnohých štátov EÚ k nám chodia ľudia buď trénovať, alebo si len tak zastrieľať. Môžeme vlastniť druhy a typy zbraní, ktoré sú v iných krajinách striktne zakázané.
Nedá sa ale povedať, že by boli zbrane dostupnejšie. Princíp držania väčšiny strelných zbraní je postavený na nutnosti vlastniť Zbrojný preukaz. A jeho získanie je v porovnaní s okolitými štátmi relatívne náročnejšie. Náš zákon o zbraniach a strelive je moderný, reflektuje technické zmeny a dá sa povedať že je vcelku vyvážený, čo sa týka práv a k nim viazaným povinnostiam.
Reflektujú politické strany vaše požiadavky?
Novely zákona vznikajú z viacerých príčin. Niektoré sú čisto populistické, bez logického rámca ako bola napríklad novela za ministra Lipšica (novela zaviedla aj povinnosť každého držiteľa strelnej zbrane podrobiť sa aspoň raz za život vyšetreniu u klinického psychológa – pozn. red.) a vzniká okolo nich veľa kriku. Iné vznikajú z potreby riešiť skutočný problém a snažia sa problémy riešiť vecne a logicky. Ako napríklad posledná novela týkaúca sa úprav expanzných zbraní. My sa snažíme brániť tým prvým a pomáhať pri tých druhých. Tým je daný aj prístup mnohých politikov. Sú takí, ktorí sa musia neustále ukazovať pred kamerami a riešiť nimi vymyslené problémy, a potom takí, ktorí vážne riešia tie skutočné problémy. Nemyslím, že v nejakej politickej strane existuje jasná a jednotná línia pohľadu na držanie zbraní. A preto jednotliví politici pristupujú k tomuto problému ako osoby. Sú medzi nimi takí, ktorí aktívne strieľajú a majú vôľu vecne pomôcť, keď treba. Naprieč celým politickým spektrom.
Ako si predstavujete ideál slovenskej legislatívy o zbraniach, ktorý by ste chceli vidieť na Slovensku??
V súčasnosti platný zákon na Slovensku je koncepčne dobre postavený. Kostra má logický rámec a ukazuje sa, že dokáže reflektovať aj na rôzne dynamické zmeny v oblasti strelných zbraní a streliva. Čo by sme ako zástupcovia streleckej verejnosti radi videli, sú niektoré zmeny, ktoré by viedli k možnosti jednoznačného výkladu zákona. Tak, aby zmizli rôzne „šedé zóny“, na ktoré si dvaja právnici vedia vytvoriť tri právne názory. Ďalšou vecou sú rôzne nezmyselné prílepky, ktoré sa doňho dostali napríklad za Lipšicovej novely. Vtedy sa vytvorila kategória zbraní, ktorá nemá technické opodstatnenie a hovorovo si ju nazývame „politicky nekorektné“. Poslednou vecou je spružnenie evidencie a zavedenie elektronických dokladov, pretože slovné vyjadrenie „píšeš ako český žandár“ dodnes pracovníci evidencií dobre poznajú.
