Vážení priatelia, priaznivci a vlastníci zbraní, spoluobčania. Každý kto sa zaujíma o oblasť zbraní, vie o snahách EÚ „harmonizovať“ práva vlastníctva a držania strelných zbraní naprieč celou Úniou. Povedané bolo už veľa ohľadne nezmyselnosti tejto smernice, jej nelogickosti, dokonca nebezpečnosti. Dnes sme v očakávaní návrhu novely zákona č. 190/2003, ktorá by mala v jej zmysle upraviť práva nás občanov SR. Zásadným spôsobom. Nastane prvá oficiálna možnosť sa k nej v MPK vyjadriť. Čo si o tomto zásahu „zvonka“ do nášho právneho poriadku myslieť? Ako ho posudzovať?
Právne poriadky, ktoré riadili život a „regulovali“ spoločenské pomery jednotlivých členských krajín vznikali stáročia a odlišne. Historicky sa rôznorodo odvíjali od toho, kto kde zrovna vládol a do akej miery chcel, či bol prinútený regulovať špecifické oblasti. Európske nariadenia často vôbec neberú do úvahy túto odlišnosť. Naopak, napr. pri civilných zbraniach sa snažia násilne zrovnávať práva občanov zvláštnym spôsobom. Zoberú najprísnejšiu reguláciu niektorej členskej krajiny a tú aplikujú na všetkých. A tak tam kde je to prísne, občania nepocítia žiadne uvoľnenie, tam kde voľnejšie, budeme o práva pripravení. Ako vidieť, neprospeje to žiadnemu občanovi EÚ.
Často hovoríme o totalitných a autoritatívnych režimoch ako o prežitkoch. Ako o zriadeniach, ktoré neúmerne obmedzovali svojich občanov a preto zanikli. Oboje si už obyvateľstvo tohto územia zvaného Slovensko prežilo. Aktuálne zriadenia, ako i EÚ sú stavané na piedestál vzoru demokracie a občianskej spoločnosti. Odpoveď, či ide o tvrdenie objektívne nám môže dať pohľad do histórie slobôd vlastníckych práv v oblasti zbrani. Prečo práve civilných zbraní? Pretože tie boli vždy akýsi senzor dôvery štátu občanovi, ktorá do veľkej miery určuje smerovanie či budeme žiť slobodne alebo v totalite. Pozrime sa teda na historické znenia zákonov, ktorými sa riadila naša sloboda v oblasti civilných zbraní, aby sme vedeli objektívne povedať, či Smernica Rady č. 91/477/EEC skutočne patrí do slobodného a demokratického sveta.
Základ fungovania nášho dnešného štátu môžeme hľadať v Rakúskom cisárstve za vlády cisára Jozefa II. (1765-1790). Ten po pruskom vzore zaviedol byrokratický aparát, ktorý slúžil ako mocenský nástroj pre riadenie štátu. Po nástupe Františka Jozefa I. (1848-1916) na rakúsky trón hektického roku 1848 nastali ďalšie zásadné zmeny. V roku 1849 prišiel minister Franc von Stadion s myšlienkou, že základy štátu stoja na slobodnej obci a prakticky prišlo k rozdeleniu na štátnu správu a samosprávu.
Tým bol daný základ k vykonávaniu zákonov a nariadení cisára a neskôr Uhorského snemu. V krajinách pod správou Rakúska začali vznikať okresy, v Uhorsku župy. Do tohto prišiel Cisársky zbraňový patent č.223 z 24. októbra 1852. Ide o prvý predpis v novodobej histórii, ktorý upravuje problematiku držania zbraní obyvateľmi (samozrejme nielen) Slovenska.
I keď v roku 1867 došlo k rozdeleniu na federatívne Rakúsko-Uhorsko a nariadenia a zákony v oblasti vnútornej správy schvaľoval Uhorský snem nebol tento patent nahradený ani zrušený. Po rozpade RU a 28. októbra 1918 pri vzniku prvej ČSR bol patent podľa Čl.3 zákona č.11/1918 Sb. prevzatý bez zmeny do právneho poriadku nového štátu. V roku 1938 bol po problémoch s polovojenskými nemeckými skupinami v pohraničí rozšírený ale novela nestihla vstúpiť do platnosti, nakoľko ČSR sa rozpadla. Napriek tomu v novej podobe platil počas prvej Slovenskej republiky. Ďalšie väčšie zmeny prišli v rokoch 1949, 1953, 1983 a konečne v 1993. Tieto iba rozširovali či upravovali pôvodný návrh ale princípy a spôsoby riešenia zostávali v prevažnej miere rovnaké.
Čo nám teda ten „krutý mocnár“ nariaďoval a prikazoval? Ak sa orientujete v zákone č. 190/2003 určite nájdete mnoho paralel. Podobnosť definície zakázaných zbraní, udeľovania výnimiek na zakázané zbrane okresmi s preverovaním spoľahlivosti štátnym bezpečnostným orgánom, zavedenie zbrojného pasu/preukazu a pod. Odporúčam prečítať podrobne, ale rámcové zhrnutie je nasledujúce:
- vlastníctvo zbrane bolo právom každého občana, patent riešil prakticky iba možnosti vlastnenia zakázaných zbraní; bežné pištole, revolvery a pušky vlastniť v „primeranom množstve“ bolo prirodzené právo bez potreby povolenia alebo schválenia, úrad mohol zakázať iba konkrétnej osobe vlastníctvo zbrane ak bola predtým trestaná alebo vzniklo podozrenie že môže vlastnené zbrane zneužiť;
- zakázané zbrane boli definované podobne ako to poznáme zo súčasného znenia zákona. Napríklad skryté zbrane ktoré mali charakter iného predmetu, či strelná bavlna (trhavina); zbrane na stlačený vzduch, ručné granáty, rakety, skryté zbrane (napr. pušky v palici) a doplnky zbraní ktoré mohli zmeniť nezakázanú zbraň na zakázanú vtedy ak nešlo o umenie, živnosť alebo domácu potrebu;
- vyrábať zbrane a muníciu, obchodovať s nimi mohli iba živnostníci či obchodníci, ktorí na to dostali od zemského (samosprávneho) úradu povolenie. „Bezpečnostnú previerku“ vykonal štátny úrad. Rovnako to bolo v prípade zakázaných zbraní na ktorých vlastnenie bolo potrebné povolenie. Pri predaji zbraní a munície bol obchodník povinný viesť evidenciu osôb ktorým ich predal;
- nosenie zbrane bez nutnosti povolenia bolo vtedy, ak išlo napr. o zbraň služobnú, či ak bola súčasťou rovnošaty alebo národného kroja. Ak osoba nesplňovala žiadnu z výnimiek potrebovala na nosenie povolenie „Waffenpass“. Bol vydávaný samosprávnym orgánom na obdobie 3 rokov za poplatok 3 až 6 korún a boli do neho zapisované konkrétne zbrane na ktoré sa povolenie nosiť vzťahovalo. Povolenie na nosenie zbrane tiež nebolo treba, ak strelec niesol zbraň na úradom zriadenú strelnicu;
- evidencia zbraní sa vzťahovala iba na obchodníkov (podobný režim ako máme dnes na kategóru D zbraní) a predovšetkým na zakázané zbrane;
- tresty na úseku zbraní a streliva boli proti dnešným vskutku neporovnateľné. Napríklad za nedovolenú výrobu zbrane bolo stanovených 1 až 14 dní žalára a prepadnutie onej zbrane. Nedovolená výroba veľkého množstva zbraní za účlom zneužitia 3 mesiace až jeden rok žalára. Nosenie zbrane bez povolenia, ak osoba nevedela preukázať jej „potrebu nutnú“ alebo „hroziace nebezpečenstvo“ (alternatíva dnešnej krajnej núdze a nutnej obrany) bolo trestané 1 až 3 dni žalára prípadne mohol človek alternatívne zaplatiť v prepočte 10 korún za každý deň zalára. V prípade ak sa dodatočne preukázal waffenpassom, bola mu pokuta aj trest odpustený;
Na záver ešte Patent stanovuje všeobecné ustanovenia, podľa ktorých každému, kto poruší ustanovenia tohto predpisu môže byť odobraté právo vlastniť alebo nosiť zbraň (princíp straty bezúhonnosti). Rovnako v tejto časti uvádza, že spôsob trestu určený osobe ktorá poruší predpis nesmie byť pre ňu a jej rodinu likvidačný. Zaujímavá je i časť čo s peniazmi vybranými za pokuty. V žiadnom prípade nešli do cisárskej/štátnej kasy, ale „pokuty podle tohoto zákona uložené odváděti se mají k dobru chudých k ústavu pro chudé toho místa, kde přestupek byl vykonán.“ Pre vytvorenie predstavy o reálnej výške pokút a poplatkov treba uviesť, že v dobe vydania patentu napríklad liter mlieka stál 20 halierov, vykŕmená kačka 1,80 K, prasa okolo 5 K a napríklad dom na námestí v Košiciach zhruba 10.000 K.
Čo to všetko znamená? V prvom rade, že vlastné obyvateľstvo sa nesnažil odzbrojiť ani cisár. Zabudnite na rozprávky o senilných kráľoch. „Svojim národom“ ako ich nazýval, zabezpečoval právny štát na úrovni z ktorej dodnes vychádzajú zákony mnohých štátov po rozpade R-U. Dokonca badať väčší zreteľ aby tresty pre ľudí neboli likvidačné, čo je dnes už do veľkej miery zabudnutý princíp. Napriek mnohým historickým zmenám a zásahom sú jeho princípy a kontinuita stále viditeľné aj u nás. Nie je to porovnateľné napríklad s Nemeckom, kde po drastických zmenách legislatívy po Tretej ríši (áno, prvú plošnú evidenciu a následne zákaz vlastníctva zbraní zaviedli Hitler s Himmlerom) a dvoch svetových vojnách obyvateľstvo dostalo do stavu keď si nemec nesmie kúpiť ani airsoftku strieľajúcu guličky automaticky alebo obliecť maskáče a aj obranný spej môže so sebou mať iba na zbrojný preukaz. História vzniku našich právnych poriadkov je diametrálne iná a ich „harmonizácia“ je prakticky nemožná a povedzme si v tej podobe ako prebieha skôr nežiaduca.
Dedičstvo Rakúskeho cisárstva a následne Rakúsko-Uhorska si nesieme dodnes. To dobré, i to zlé. Iste, technická časť sa porovnávať nedá, odvtedy pribudlo mnoho nových druhov a typov výkonných zbraní a mnoho noviel má svoje opodstatnenie. Ale základný rozdiel je v prístupe. Už za cisára realizovaný prístup „môžete vlastniť všetko okrem výnimiek ktoré sú zakázané“ sa postupne mení na „všetko je zakázané a môžete vlastniť iba to, na čo bude výnimka“. Celkovo je možné nadobudnúť pocit, že EÚ sa od istej doby mení z dobrovoľného vzájomne výhodného spoločenstva členských štátov na „zakazovaciu organizáciu. A nielen pri zbraniach, ale aj v oblasti bežných výrobkov, či používania internetu. Nie som si istý či je toto ten smer, ktorým chcú občania SR ale i EÚ ísť.
Ing. Ľudovít Miklánek
