Ako už väčšina ľudí zrejme zaregistrovala z médií, vo Švajčiarsku prebehlo cez víkend referendum, v ktorom mali občania tejto alpskej krajiny rozhodnúť, ako ďalej nakladať so zbraňami. Dovolím si len pripomenúť, že streľba je v tejto krajine jeden z najfrekventovanjších športov a je priamo prepojená s obranou krajiny. Branec, ktorý absolvuje vojenskú službu, dostane jednu zbraň rovno domov. Z dôvodu obrany vlasti. A keďže pre obranu je kľúčový človek, nielen kus železa doma v skrini, tak sa pravidelne, každý týždeň, podstatná časť obyvateľstva cvičí v streľbe. Muži i ženy. Bavíme sa o desiatkach percent obyvateľstva.
Tejto krajine môžeme iba blahoželať. Nad výkrikmi populistov a rôznych extrémistických organizácii hlásajúcich pozitívnu diskrimináciu a mýtizujúcich čokoľvek, čomu nerozumejú, zvíťazil zdravý rozum. Občania mali možnosť o sebe rozhodnúť sami a aj tak spravili. Švajčiarsko má zhruba 2.3 milióna zbraní na 7,8 milióna obyvateľov. Ťažko by ste hľadali domácnosť, ktorá do styku so zbraňou neprišla. Postoj Švajčiarska, ako dlhodobo stabilnej a neutrálnej krajiny k zbraniam, je naozaj zaujímavý. Vyjadril ho Xavier Schwytzgübel zo Švajčiarskej ľudovej strany: „Zbrane stelesňujú našu identitu, náš demokratický systém, našu slobodu. Švajčiarsko odjakživa stálo na systéme domobrany, civilistoch, ktorí slúžili v armáde. Ľudia mali vždy zbrane doma a starali sa o ne“.
Ak sa na túto správu pozriem z pohľadu slovenského držiteľa zbrane, prepadá ma zúfalstvo. Druh zbrane, ktorú Švajčiar dostane od štátu v záujme jeho obrany, si Slovák musí kúpiť za vlastné. Posledný štvrťrok sa mu túto zbraň štát snaží silou mocou ešte aj tak odobrať. Zatiaľ čo Švajčiarovi štát dôveruje a vloží do jeho rúk zodpovednosť za obranu krajiny so zbraňou, Slováka so zbraňou jeho vlastný štát označí za podozrivé individum, ktoré by malo pravidelne navštevovať psychológa. Navyše na neho aplikuje kolektívnu vinu. Zatiaľ čo občana Švajčiarska sa štát spýta, čo si o probléme myslí, názor občana Slovenska štát ignoruje a robí z neho nesvojprávneho tvrdením, že starostlivá ruká štátu vie lepšie čo je pre neho dobré, než on sám. Celé to až podozrivo korešponduje s momentálne sa v tlači vyskytujúcimi správami NATO o „nepripravenosti Slovenskej armády“.
Rovnako „nesklamali“ ani mnohé médiá, ktoré ako by vyhlásili križiacke ťaženie proti zbraniam. A to i za cenu ingnorovania faktov, uvádzania poloprávd a prekrúcania štatistík. Iba tak sme sa mohli dozvedieť podobné „perly“ ako: „Množia sa aj útoky šialených strelcov či násilie v domácnostiach. Každý rok zastrelia vo Švajčiarsku 300 ľudí.“ Jasná ignorácia faktu, že podstatná časť z toho sú samovraždy (keď „niekoho zastrelia“ tak je to zrejme podľa autorky tiež samovražda) alebo „Odborníci tvrdili, že by sa znížil počet samovrážd či útokov šialených strelcov.“ (niektorí ľudia proste nedokážu vidieť rozdiel medzi príčinou, následkom a prostriedkom).
Zbrane majú svoju spoločenskú funkciu. Ako povedal klasik Cimrman, môžeme o tom polemizovať, možeme s tým nesúhlasiť, ale to je tak všetko čo môžeme. Je to proste tak. Je preto dôležité, v čích rukách zbrane budú. Či v rukách slušných občanov, podľa zákona 190/2003 spoľahlivých a spôsobilých, alebo kriminálnikov. Zákonným zákazom ich štát zoberie iba slušným, a uvoľní tým pole kriminálnikom. Švajčiari to pochopili.
Ing. Ľudovít Miklánek
