V posledných dňoch sa v médiách začali ako na bežiacom páse objavovať rôzne hysterické články z oblasti držania strelných zbraní. Titulky hovoria o nakupovaní zbraní vo veľkom, o streleckom výcviku celých rodín s deťmi, náraste záujemcov o zbrojný preukaz „o 220%“. Celé je to korunované dôvodom strachu z vojny na Ukrajine a z prílivu utečencov v SR. Napríklad tu:
Aká je realita?
Dá sa tomu veriť? Ako mnohým mediálne podsúvaným informáciám nedá. Držiac sa výroku „In God we trust; all others must bring data.“ (W. Edwards Deming), pozrime sa na skutočné čísla, ktoré sú zverejnené na Portáli otvorených dát.
Štatistiky evidencie zbraní a Zbrojných preukazov vedené MV SR a Prezídiom PZ uvádzajú celkový počet držiteľov ZP v SR za jednotlivé roky. Iba držiteľ zbrojného preukazu môže v SR vlastniť legálne zbraň kategórie A, B alebo C. Ide o kategórie strelných zbraní, v ktorých sú zaradené všetky „od guľometov po malorážky“.
Krátke kupecké počty nám ukazujú nasledujúcu realitu:
Skutočnosť je menej senzačná
Z uvedených čísiel sa dajú jednoducho vypočítať zmeny za dlhšie obdobie:
1. Počet držiteľov Zbrojných preukazov (ZP) v SR dlhodobo klesá rádovo o tisíce osôb ročne. Ak by aj nastalo zvyšovanie počtu o stovky ľudí, ktorí požiadajú o ZP mesačne, tak dosiahnuť počet držiteľov ZP z roku 2011 by trvalo rádovo roky. To, že niekde príde na kurz viacero ľudí môže byť dané mnohými faktormi, nielen strachom z vojny a prisťahovalcov. Ďalšou vecou je samotných 220% v článku. Ak mi napríklad chodí na kurz pravidelne 5 osôb a odrazu chce prísť (áno to je definícia „záujemcu“) 11, tak mám nárast o 220%. Ako to potom vyznie v článku novín, bez uvedenia širších súvislostí, je zjavné. Kurz na prípravu nie je podanou žiadosťou o ZP a žiadosť neznamená vydaný ZP. Nemiešajme teda jablká s hruškami.
2. Nárast počtu evidovaných zbraní je porovnateľný s predošlým obdobím a v ničom zásadnom sa nevymyká štandardu. Ak by sa skutočne začali Slováci vyzbrojovať, zrejme by čísla dosahovali minimálne dvojnásobok predošlého roku. A ak by aj k tomu došlo, tak v súvislosti s bodom 1. by to znamenalo, že menšia skupina ľudí by vlastnila viac zbraní, nakoľko evidované zbrane je možné kúpiť iba na ZP a počet ich držiteľov neustále klesá. Teda obyvateľstvo v žiadnom prípade nenakupuje zbrane čoraz viac. Upozorňujem i na skutočnosť, že štatistika pod pojmom „evidovaná zbraň“ rozumie aj ich jednotlivé hlavné časti. Teda ak máte pušku a k nej 2 výmenné hlavne, v evidencii sú vedené ako 3 zbrane. Teda počet 293.477 evidovaných zbraní ani zďaleka neznamená, že je na Slovensku taký počet legálnych zbraní schopných streľby.
3. Strelecký výcvik rodín akadémiami je absolútny nezmysel. Zákon č. 190/2003 Z.z. v §56 presne hovorí kto, za akých podmienok a s akou zodpovednosťou môže zveriť osobe bez ZP zbraň a to vrátane vekových obmedzení. Reálne nie je možné viesť súčasne strelecký výcvik muža, ženy a dieťaťa rovnakým spôsobom a spoločne. Ak si aj ide rodina na strelnicu zastrieľať, spravidla ide skôr o relaxačno-spoločenskú akciu s cieľom nadobudnúť základné zručnosti, nie výcvik. Osobne si myslím, že tieto vyjadrenia by mali skôr ako tému na debatu znamenať návštevu orgánov kontroly na strelniciach, kde sa také niečo odohráva, s cieľom skontrolovať, ako si svoje úlohy plní správca strelnice a osoby vedúce výcvik.
Takže čo si o tom celom myslieť? Z môjho pohľadu to bol vcelku trápny, ale nie neškodný pokus o zviditeľnenie sa. Reportéri boli zasa leniví čokoľvek z toho si overiť z relevantných zdrojov. Vznikli tak články, ktoré zavádzajú a u prevažnej časti čitateľov vytvorili pocit strachu. Podobne ako pri témach vojny na Ukrajine alebo utečeneckej krízy, písanie klamstiev a poloprávd spôsobuje neobjektívne vnímanie problému. Inak sa to dá nazvať aj manipuláciou.
Ing. Ľudovít Miklánek
člen predstavenstva
LEGIS TELUM, Združenie vlastníkov strelných zbraní, o.z.
