Dva svety

Nenájdete dnes asi človeka ktorý nezaregistroval posledné masové streľby v USA. Médiá ich boli plné. „Active shooters“ z rôznych pohnútok na viacerých miestach začali strieľať do davu a usmrtili desiatky osôb. Tento fenomén nie je americkým výmyslom, ale žiaľ sa bežne deje po celom svete. V Spojených štátoch najčastejšie palnými zbraňami. V Japonsku napríklad ako hromadné otravy, pamätáme aj na útok Sarínom v tokijskom metre. Čína dlhodobo bojuje s útokmi nožom v škôlkach a na základných školách. Európa nie je výnimkou. Za posledných pár rokov sa udiali útoky strelnými zbraňami, nožmi, sekáčmi, osobnými i nákladnými autami, trhavinami vyrobenými z hnojív i benzínom.

Všetky tieto útoky majú spoločný menovateľ. Chorú myseľ páchateľa, ktorý hľadá akýkoľvek dostupný prostriedok a vhodné obete pre uskutočnenie svojho činu. Príčinou spáchania jeho činu nie je dostupnosť prostriedkov – zbraní, áut alebo benzínu. Ak by dostupnosť benzínu nabádala k jeho zapáleniu, asi by už veľa čerpacích staníc nestálo. Ak by dostupnosť zbrane ťahala niekoho zastreliť, veľa predavačov v obchodoch so zbraňami by sme nemali. Ale oni tu sú a tešia sa dobrému zdraviu. Ako to? Príčinou je totiž stav mysle páchateľa, v prípade vraha chorobný. Zvolený prostriedok je následne iba kombináciou jeho osobných preferencií a aktuálnej dostupnosti. Nie je tiež pravdou, že najviac obetí sa dá dosiahnuť palnou zbraňou. Napríklad útok nákladným autom v Nice v roku 2016 zanechal 84 obetí, útoky nožom (dokonca aj kladivom) v Číne majú zväčša desiatky obetí. Útok sarinom v 1995 zanechal 15 obetí a tisíce ľudí v nemocniciach. Škola v Beslane – 334 zabitých (zväčša detí), prevažne trhavinou. Divadlo v moskovskej Dubrovke je trocha odlišné, pretože väčšinu zo 130 obetí má na svedomí plyn použitý „záchrancami“ podľa porekadla my vás zachránime aj keby vás to malo život stáť.  Čo je teda hlavným určujúcim prvkom pri počte obetí ak to nie je zvolený prostriedok?

obete

Je to miera ich bezbrannosti. To je dôvod prečo tieto choré hlavy hľadajú miesta s vysokou koncentráciou „ovečiek“. Náboženské priestory, námestia pri hromadných udalostiach, nákupné centrá a kiná v „gun free“ zónach a pod. Dejú sa podobné útoky na strelnici? V obchode so zbraňami? Veď tam je koncentrácia nebezpečných prostriedkov najväčšia, teda pravdepodobnosť takejto udalosti by tam mala byť rovná istote. Nedejú. Pretože páchatelia týchto činov nie sú pripravení na to, že obete sa budú efektívne brániť a na odpor ani nie sú zväčša pripravení. Často ich zaskočí a predčasne ukončí ich plán. Skúsenosti z Izraela to potvrdzujú.

Žiaľ médiá ignorujú tieto skutočnosti a vždy keď nastane podobný útok v rámci informovania podsúvajú svoj pohľad. Automaticky zamieňajú prostriedok za príčinu udalosti. Zneužijú následky absolútne odlišných príčin k poukázaniu na prostriedok. Tento prístup je nielen nelogický, ale priamo nebezpečný. Môžeme sa iba domnievať či je dôvodom nedostatok ich analytických schopností, vedomostí o tejto problematike alebo či ide o zámer. V každom prípade postupujú presne ako podľa príručky ríšskeho ministerstva pre verejnú osvetu a propagandu. Snažia sa vytvoriť zjednodušený obraz tohto problému s tým, že následne podsúvajú aj jediný podľa nich možný spôsob jeho riešenia.

my a oni

Nie je to nič nové. Tento príbeh vytvárania dvoch svetov alebo dvoch miest bol často romantizovaný. Známy je román Les 500 Millions de la Bégum, spisovateľa Julesa Verna (u nás sfilmovaný ako Ocelové město). Oddávna je tu snaha vidieť svet zjednodušene. Čiernobielo. To dobré a zlé jasne oddelené od seba. A tak sa zaužívalo klišé o tom ako je svet rozdelený na tých čo zbroja a chcú zbraňami uchvátiť alebo zničiť svet (to čo sa práve do románu hodí), ideálne oboje v správnom poradí. Opačne by to význam asi nemalo. A zotročiť mierumilovných, ktorí milujú prírodu, kvety a trávu. Hlavne tú trávu. Aj dnešné delenie ktoré sa snažia vytvoriť je podobné.

Na jednej strane „MY“ – svet s ktorým sa chce každý stotožniť, ktorý vonia toleranciou (veľmi selektívnou) a svetlými zajtrajškami, autonómnou elektromobilitou ktorá nevidí chodcov a bane na Lítium. Svet v šťastnom virtuálnom živote. Sociálne siete, kde sa každý nepríjemný obrázok sám zmaže (ideálne ešte pred uploadom) a osoby poukazujúce na nezrovnalosti (pozor, nemýliť si notorických šíriteľov HOAXov) zabanujú. Youtube kanály ktoré môžu ukazovať len povolené činnosti a potrhnutých influencerov (česť výnimkám pán Duklock 😉 ) pretože život je „crazy“, základ je mať dobrý outfit a tolerovať akúkoľvek sexuálnu odchýlku. Zlé veci sa na svete nedejú a ak áno, možu za to „ONI“.

A na druhej „ONI“ – spiatočníci smrdiaci strelným prachom ktorí v podzemí Železného pasu kujú svoje civilné zbrane. Len za tým účelom, aby ovládali iných, zobrali im ich šťastie (prípadne aj Vianoce) a nakŕmili tak svoj psychopatický hlad po tom zlom čo na svete je. Lebo obranná karabína je prostriedok hromadného, priam automatického zabíjania (áno, 30!!! ranový zásobník), ale to že nejaké ministerstvo obrany pošle 5000 ton bômb do neznámej krajiny letecky so zhodením v cene je znak bratskej pomoci.

Zdá sa vám to pritiahnuté za vlasy? Kiež by. Odrhnutie od reality dosiahlo taký rozmer, že dnes tie isté noviny dokážu v článkoch obhajovať prítomnosť pedofilnej osoby vo výchovnom procese detí s odkazom na potrebu „neodsudzovať človeka“, ale na druhej strane osobu ktorá legálne vlastní evidovanú zbraň automaticky označiť za potenciálneho teroristu s tým, že samotný záujem o zbrane je príznakom jeho skrytej agresivity. V jednom článku ako reakcii na udalosti v USA sa dalo dočítať nasledovné: „Vždy, keď sa v USA strieľa, má našinec šancu vybrúsiť si mienku o držbe zbraní. A robí to rád.“ Nadobudol som z toho pocit, že po 1. táto osoba má radosť z toho čo sa udialo, nakoľko jej to „sadlo do krámu“ a 2. má veľmi biedny úsudok. Jedno z toho cítiť ale úplne jasne. Snaha podsúvať, že ten kto má odlišný politický názor, nedajbože sa venuje politicky nevhodnému hobby je automaticky extrémista. Obávam sa, že o pár rokov bude extrémistom každý s vlastným názorom a nevhodným koníčkom. Medzi novinármi a politikmi sa posledné roky stierajú rozdiely. Jedni aj druhí sa snažia ovplyvňovať politiku štátu. Cieľom médií už dávno nie je informovanie. Rovnako obe tieto skupiny sa neštítia zneužívať mŕtvych na dosahovanie vlastných cieľov.

A nedeje sa to len v novinách, podobné veci sa dočítate napr. aj vo vyjadreniach súdnych znalcov z odboru psychológie, ktoré často nemajú problém si navzájom odporovať. Od toho istého znalca na tú istú osobu. V rozmedzí 3och mesiacov. V októbri “jeho záujem o zbrane nasvedčuje skrytej agresivite”, v januári “nie je možné tvrdiť že jeho osobnosť javí črty agresivity”.  Skutočne, dneska sa vytvára dojem, že človek ktorý má blízko k zbraniam nemôže byť slušný a tolerantný. A určite to bude konzervatívec. Videli ste už niekedy vyjadrenie od ÚPSVaR o tom, že nie je vhodné zveriť dieťa do striedavej starostlivosti človeku pretože sa venuje streľbe a jazdí na motorke? Ja som nad takým v Trnave s nešťastným otcom jedného syna sedel. Mimochodom reprezentantom SR.

príbeh dvoch miest (reálny)

A čo na to realita? Tak ako príroda ide vo svojom režime a s každým „problémom“ sa jedného dňa vysporiada po svojom (aj s človekom), je možné aj na jednom skutočnom príbehu dvoch miest poukázať na naivitu tvorby bezpečnosti zákazmi.

Dve veľkostne a štruktúrou obyvateľstva podobné mestá v USA (poz.: skúste vypýtať niekde v EÚ štruktúru obyvateľstva podľa etník ;). Chicago v štáte Illinois. Mesto ktoré má od krízy v 2008 roku obrovské problémy s kriminalitou. Zákony štátu Illinois umožňujú síce zbraň vlastniť, ale len vybrané typy a nie je možné mať zbraň ani ju nosiť na žiadnom verejnom mieste. Legálny je predaj zbraní v tomto meste mestskými vyhláškami potieraný takým spôsobom, že je prakticky nereálne ich v tomto meste kúpiť legálne. Taký malý sen zakazovačov. Druhé mesto Houston v štáte Texas. Voľný predaj zbraní po predchádzajúcom preverení políciou, voľné nosenie zbraní.

A výsledok? Skoro 9 násobne viac vrážd v Chicagu a to prevažne strelnou zbraňou aj keď majú 2,5 násobne vyšší počet policajtov ako v Houstne a zákaz mať pri sebe akékoľvek strelné zbrane. Divné? Prekvapivé? Nie ak si uvedomíme, že príčinou kriminality nie je samotná dostupnosť zbraní. Tou je kombinácia rôznych socioekonomických faktorov spôsobená krízou, ktorej dopady na mesto orientované prevažne na automobilový priemysel udreli v roku 2008 v kombinácii s tým, že štát umožnil manipulovať s hodnotou nehnuteľností občanov a sám negarantoval ani hodnotou vlastnej meny a teda úspor. Čože mi to len pripomína?

Ako vidieť, svet nefunguje čiernobielo podľa predstáv sociálnych inžinierov. Zbrane majú rôzni ľudia. Tí zlí na páchanie násilia, ale aj tí dobrí na obranu pred zlými. Ak umožníme našej spoločnosti a kultúre pretlačiť predpojatosť pohľadu na legálnych držiteľov v podobe zbraň=zlo=ONI, nastane nebezpečný stav. V predstave že vytesnenie zbraní zo spoločnosti odstráni násilie budú žiadať ich úplne zákazy. Dnešní politici vám sľúbia čokoľvek čo im pomôže udržať sa pri moci bez ohľadu na dopady.  Zákazom zbraní sa nezníži počet obetí. Zmenia sa iba prostriedky na páchanie týchto činov, častokrát k efektívnejším. Vyrobia tým vyššie počty bezbranných obetí, ktoré v kritickej situácii nebudú mať možnosť sa efektívne brániť. Ako sa dá vidieť podľa štatistík, potom ani viac policajtov medzi ľuďmi podobným činom, respektíve násilnej trestnej činnosti, nezabráni. Média by si mali uvedomiť, že 100x opakovaná lož sa pravdou nestane. Skôr našu spoločnosť dobehnú dôsledky neriešenia príčin tohto problému zdôraznené o jeho dlhodobé zakrývanie.

Ak teda nie je možné identifikovať každú chorú hlavu a zabrániť masovým útokom, ako je možné znížiť počet potenciálnych obetí? Pokiaľ nebude v praxi dostupný „Minority Report“ jedine tak, že bude ponechaná možnosť sa efektívne brániť. Aj zbraňami. A zákonným zákazom vlastnenia zbraní zmiznú z rúk predovšetkým potenciálnym obetiam podobných činov.

Ing. Ľudovít Miklánek
podpredseda predstavenstva LT, o.z.